Prípeh z Viedne

Historicko-romantická poviedka

Viedeň. Zima roku Pána 1730. Palác žiari v zlatom prítmí sviec, vôňa ruží a vosku sa mieša s chladom, ktorý sa vkráda cez vysoké okná. Vonku sa sneh sype pomaly, zľahka, ako keby nechcel rušiť hudbu, ktorá práve rozlieha sálou. V paláci začína plesová sezóna. Na pódiu stojí Antonio Lucio Vivaldi, jeho ohnivé vlasy žiaria vo svetle, hudba sa pod jeho rukami mení na vietor, čo tancuje po zamrznutých hladinách jazier, a každý tón sa rodí z ohňa ukrytého v snehu, sláčik je predĺžením jeho duše. Tóny sa vznášajú sálou — Zima — drsná, zároveň nežná a neúprosná.

Útek

Medzi dámami v hodvábe a perlách stojí Liselotte von Bergen. Jej oči sú ako zamrznuté jazero. Jej hodvábny korzet sa leskne pri každom nádychu — pomaly, ako by sa bála, že dychom naruší dokonalosť chvíle. A vtedy vojde on — Matteo Fiorenzi, mladý huslista z Benátok v službách samotného Vivaldiho. Má plášť posiaty snehom a oči, ktoré nesú hudbu, ešte skôr, než sa dotkne sláčika. Keď ho predstaví majster Vivaldi a hudba znovu ožije, Liselotte prestane dýchať. Husle spievajú o túžbe, o jarnej nádeji uprostred mrazu, a jej srdce rezonuje s každým tónom. Ich oči sa stretnú. A v tom okamihu hudba zmení rytmus — akoby sa Vivaldi usmial a dovolil svetu prestať dýchať. Matteo krotí, sláčik ktorý hladí struny s nehou, čo páli ako oheň, a Liselotte cíti, že každý tón sa dotýka jej kože ako teplý dych.

Po skončení skladby sa sála rozptýli v potlesku, no Liselotte nevidela nikoho iného. Mateo sa sklonil, pobozká jej ruku ako prísľub. A v tom tichom okamihu, keď medzi nimi ešte doznievala hudba, povie:
„Ak je pravda, že majster Vivaldi dokáže zadržať čas, potom nech táto chvíľa trvá večne.“

V nasledujúcich týždňoch sa stretávajú v záhradách paláca, medzi sochami a zimným tichom. Stromy stoja ako ospalí svedkovia, ich konáre sú pokryté snehom, ktorý sa leskne ako diamanty. Vzduch je ostrý, mrazivý, no keď sa k nej Matteo priblíži, chlad sa rozplynie. Jeho prsty sa zľahka dotknú jej líca — teplé, živé, ten dotyk je tichší než modlitba. Liselotte sa usmeje, hanblivo, krásne, s úsmevom jemným ako čerešňový kvet.

On jej nosí nové tóny, ona mu čítala básne o lete, ktoré ešte len príde. Sĺubujú si, že keď sa sneh roztopí, odídu kamkoľvek kam ich povedú jeho husle.

A keď napokon prišla jar, Benátčan s ohnivými vlasmi — majstro Vivaldi — im daruje novú skladbu. V jej melódii je všetko: chvenie, nádej, odhodlanie i smiech. S orchestrom ju hráva vo viedenskej sále, keď kvitnú prvé tulipány.

Neskôr, keď sa nad Viedňou rozvidnieva, Matteo čaká pri bráne s husľami v rukách.
Jeho nervozita sa dá vidieť a dúfa, že jeho láska príde tiež. Liselotte k nemu pribehne, a ich pohľady hovoria to, čo by slová nedokázali.

Na cestu ich vypraví sám Antonio Lucio Vivaldi. Sleduje ich z okna a v rukách drží nový rukopis. Do ticha vysloví: „Toto bude ich leto.“ A začne písať.

Koč sa pohne. Kone cválajú, kvety čerešní poletujú vzduchom ako voňavé snehové vločky, a Viedeň mizne za nimi. O týždne neskôr ich Benátky vítajú v rannom opare. Lagúna dýcha vôňou soli a vetra, gondola sa kolíše pod oblúkmi mostov. Matteo hrá melódiu, ktorú im venoval Vivaldi. Liselotte sa usmieva, jej hlava spočíva na jeho pleci, a nad nimi sa otvára obloha, v ktorej sa stráca všetok čas.

A keď sa na vode rozoznie posledný tón akoby ho vydalo samo more, ozve sa ako tichý šepot vetra hlas Vivaldiho, ktorý sa usmieva z diaľky:
„Láska je jediná melódia, ktorú netreba dohrať.“