Hľadám lásku
(romantická poviedka s humorom)
„HĽADÁM LÁSKU,“ napísala na tričko len tak z psiny. Veď prečo nie? V zrkadle to vyzeralo celkom nevinne, trochu bláznivo, trochu ako „neberte ma vážne“. Presne ako ona.
Zbehla do potravín kúpiť jogurt. Len jogurt. A možno čokoládu, ale to len ak by sa jej niekto pozrel do očí. Pred chladničkou s jogurtmi stál muž. Vysoký, rozstrapatené vlasy, v jednej ruke mandarínka, v druhej… fialový jogurt. Tváril sa, akoby riešil existenciálnu krízu medzi „s lesným ovocím“ a „s čučoriedkou“.
Zdvihol zrak. Prečítal si jej tričko. Zamrzol.
„Ahoj,“ povedal.
„Ahoj?“
„Ja… neviem, či to tričko myslíš vážne, ale ak áno, mám doma dve mačky, viem pripravovať palacinky a moja babka tvrdí, že mám dobré srdce.“
„Aha… a čo robíš vo voľnom čase?“
„Väčšinou sa pýtam cudzích žien v potravinách, či sú single.“
Zasmiala sa. A bol to ten smiech, pri ktorom jogurty neboli dôležité.
„Tak čo, chceš ísť na kávu?“ spýtal sa.
„Len ak nebudeš mať tričko s nápisom ‚Hľadám zmysel života‘.“
„Mám také s nápisom ‚Nájdený v akcii‘.“
„Berieš ma na kávu alebo na výpredaj?“
„Záleží… zľavíš zo svojich očakávaní?“
„Ak tam bude čokoládový jogurt, možno áno.“
A tak sa stretli — jogurt, tričko a dva páry očí, ktoré zrazu hľadeli úplne rovnakým smerom.
Sadli si k oknu. Ona s výhľadom na ulicu, on tak, aby ju mal stále v zornom poli. Kaviareň bola malá, útulná, s vôňou čerstvého espressa a vanilkového koláča, ktorý kričal z pultu: „Zober si ma domov, alebo si nájdem iného!“
„Takže…“ začal on a zdvihol obočie, „je to oficiálne rande?“
„Záleží… rátajú sa aj náhodné stretnutia pri jogurtoch?“
„Ak je z toho káva, myslím, že áno.“
Objednali si. Ona cappuccino, on espresso s trochou mlieka, „lebo som silný, ale trochu sladký“. Všimla si, že mu jemne šklbe kútikmi, keď sa snaží byť vtipný. Niečo medzi sebairóniou a nádejou.
„Tak mi povedz,“ začala, „koľko tričiek si už prečítal v obchode, kým si našiel to správne?“ „Úprimne? Väčšina ľudí nosí len značky. Ale tvoje… tvoje kričalo. Vysielalo signály.“
„Ako maják?“
„Ako satelit. S detailným GPS. A ja som mal signál.“
Zasmiali sa obaja. A potom nastalo ticho. Nie to trápne, ale to dobré. To, ktoré si sadne medzi dvoch ľudí ako starý známy a povie: „Len pokojne, ja vás zoznámim.“
On sa zrazu nahol dopredu. „Vieš, že keď som ťa zbadal, pomyslel som si: Tá baba má gule.“ „A ja, že ten chalan má mandarínku,“ odvetila.
„Bola dobrá.“
„A čo ja?“
Zostal na sekundu zaskočený. Potom sa usmial. „Ešte som ťa neochutnal,“ povedal a zrazu si uvedomil, ako to vyznelo. „Teda, ako osobnosť! Ako osobnosť!“
„Chceš povedať, že som ako jogurt? Najprv si ma kúpiš, potom ochutnáš a dúfaš, že nebudem kyslá?“
„Nie… ja len… dúfam, že budeš pravá.“ Na to sa usmiala. A vtedy vedel, že na tomto rande si neobjednal len kávu. Objednal si začiatok niečoho, čo sa nedá nájsť v regáli medzi jogurtmi.
Napísal jej báseň:
Tričko s nápisom
(pre tú, čo hľadala lásku)
Na tričku srdce, v ňom nápis jasný,
červený výkrik vo svete krásny.
„Hľadám lásku,“ stálo tam smelo,
a mne zrazu v hrudi niečo naliehavé zaznelo.
Nestáva sa, že v rade na jogurt
stretneš niekoho, kto má taký šmrnc.
Ty si tam stála, len tak, nenápadne,
a ja som bol stratený — celkom obyčajne.
Tvoje oči hovorili viac než textil,
tvoj smiech bol dôvod, prečo som ti veril.
A hoci káva býva len teplý nápoj,
s tebou chutí ako šťastie, čo má krásny náboj.
Napísal som ti báseň — viem, je to klišé,
no možno raz skončí na tvojom tričku tiše.
A keď sa opýtaš, čo hľadám ja,
tak len odpoviem: teba — a možno psa.
Odpoveď od nej:
Vieš, už mi písali všeličo. Niekto raz veršoval o tom, že mám pekné kolená (nepýtaj sa).
Ale ty… Ty si prvý, kto mi básňou pripomenul, že mám aj srdce.
Tvoja báseň ma rozosmiala, trochu dojala a prinútila zamyslieť sa, či si fakt len „vymyslený typ muža“ — alebo si sa naozaj objavil preto, že som si to dovolila napísať na tričko.
(A pre tvoju informáciu — psa by som brala. Ale musí mať rád kávu a nesmie žiarliť na mačky.) Takže… ak si nabudúce trúfneš, napíš mi ďalší verš. Alebo ma vezmi na miesto, kde sa nedá kúpiť jogurt. Napríklad na prechádzku. So psom. Alebo s tebou. Alebo s oboma.
P.S.: Tričko s tvojou básňou si objednávam.
Veľkosť – M.
Farba? Lásky.
Stretko v zelenom
Stretnúť sa dohodli „inak“.
Bez jogurtov, bez kaviarne. Len oni dvaja. V parku. O štvrtej. V zelenom. A s klobúkom. Podmienka bola jasná – kto príde bez klobúka, platí zmrzlinu.
Ona prišla prvá. V smaragdových šatách po kolená, so širokým slameným klobúkom, spod ktorého jej vytŕčali neposlušné pramene vlasov. V rukách držala papierové vrecko s piškótami „pre prípad, že by bol trápny“. Bola pripravená.
On prišiel o dve minúty neskôr, v zelených nohaviciach a tričku s nápisom:
„Nie som zľava. Som šanca.“
Na hlave mal fedoru — trochu krivú, trochu komickú, ale nosil ju, akoby bol špeciálny agent na misii lásky.
„Tak čo, kontrola klobúkov?“ spýtal sa s úsmevom.
„Prešiel si. Ale si na hrane.“
„To mi vravia často.“
„Aj predavačka jogurtov?“
„Nie, tá ma poslala preč, odkedy si odišla ty.“
Zasmiali sa. Kráčali po cestičke lemovanej stromami. Vietor sa jemne pohrával s ich klobúkmi. Občas jej nadvihol sukňu, občas jemu odfúkol klobúk. Raz za ním dokonca utekal malý psík — zrejme si myslel, že ide o frisbee. Ona sa smiala, on sa tváril, že to mal naplánované.
Sadli si na lavičku. Ticho ich obklopilo ako prikrývka.
„Vieš, čo je zvláštne?“ začala.
„Že sme dvaja dospelí ľudia v zelenom, ktorí nosia klobúky ako z reklamy na mätový čaj?“
„Aj to. Ale že sa s tebou cítim… pokojne. Tak trochu, ako keď sa náhodou trafíš do obľúbenej pesničky v rádiu.“
„A ja som myslel, že som ako čokoládový jogurt.“
„To si. Ale ten dobrý. Bez umelín. Taký, čo si odložíš na horšie časy.“
Chvíľu sedeli a pozorovali okolie: deti čo behajú po tráve, tetu, čo venčila papagája, a starý pár, ktorý sa držal za ruky bez toho, aby si to uvedomoval.
„Chceš piškótu?“ spýtala sa a podala mu jednu.
„Iba ak mi k nej dáš bozk.“
„Najprv si ho zaslúž.“
„Ako?“
„Povedz mi ďalší verš.“
Pozrel sa jej do očí a usmial sa.
„V klobúku krivom, v tričku zelenom,
našiel som poklad – v človeku vznešenom.
Si ako smiech v daždi, piškóta v mraze,
keď si so mnou — svet je v dobrom ráze.“
Zostala ticho. Pozrela na neho a potom ho pobozkala.
Krátko, ale tak, že sa mu rozklepali kolená a musel si pridržať klobúk na hlave.
„Máš u mňa zmrzlinu,“ povedala ticho.
„A ty… u mňa ďalšiu báseň.“
s 💛 Mari Nice
Tvoja podpora tohto webu prinesie nové vášnivé príbehy, lahodné recepty
a… možno aj niečo nečakané…
Ďakujem ti za tvoju priazeň a za to, že si si zakúpil/a niektorú z mojich prác na ko-fi
alebo si mi kúpil/a sladkú kávu.
- Vôňa dažďa ~ Kapitola 1
~ Dúha a jednorožec ~ Obloha visí nízko nad mestom, sivé mraky sú ťažké a unavené. Z času na čas v nich… - Anjeli
Poslovia nebies: Od starovekých monštier k svetelným bytostiam Kdesi na polceste medzi hviezdnym prachom a našou zemou sa rozprestiera ríša, kam ľudské… - Ruže z Paríža
Ruža, známa ako Souvenir de la Malmaison, bola oficiálne vyšľachtená vo Francúzsku v roku 1843 a dodnes patrí k najslávnejším a najcennejším… - Nina – Princíp jednej
Psychologicko-mystery román s prvkami erotickej drámy. „Som asi prvá nevesta na svete, ktorá počas vlastnej svadby podviedla ženícha s jeho sestrou.“ Nina… - Šach – hra kráľov, mysle a času
Šach je ticho medzi dvoma ťahmi.Je to okamih, keď sa čas spomalí a svet sa zmenší na šesťdesiatštyri polí.Každá figúrka nesie svoj… - Smaragdový prsteň
✨ Môj osud. Moja vášeň. Historicko-romantická poviedka Viedeň, jeseň roku 1782 Hoci salón vyžaroval bohatstvo a lesk, vnímala som len jeho pohľad….
💛💛💛💛
