Vôňa dažďa ~ Kapitola 1
Dúha a jednorožec
Obloha visí nízko nad mestom, sivé mraky sú ťažké a unavené. Z času na čas v nich zableskne, akoby sa niekto pokúšal nahodiť poistky. Vzduch vonia mokrými kameňmi a prvými opadanými listami. Mesto je sivé a tiché, len zvuk dažďa udiera do chodníkov, steká po strechách a rozlieva sa do mlák. Na rohu námestia svieti malá cukráreň. Prichádzajúca búrka je nekompromisná. Mení smer vetra, ľudských krokov aj osudov.
Leto sa láme a prichádza jeseň so svojimi uplakanými dňami. Na zmrzlinu je už chladno a na jablkovú štrúdľu s teplým čajom ešte priskoro.
Mia sedí v prázdnej cukrárni, pri okne, kde stekajú kvapky vody ako súťažiace deti. V rukách drží knihu, no jej oči sa častejšie strácajú v diaľke za sklom než na stránkach románu a sleduje prichádzajúcu búrku, ktorá v nej vyvoláva nepokoj. V cukrárni je pokoj. Ruší ho len tikot hodín a šumenie dažďa, čo sa leje ulicami. Uvažuje, či to na dnes vzdať a odísť domov do bezpečia. V takomto počasí už aj tak nikto nepríde.
Dvere sa prudko otvoria, zvonček nad nimi cinkne.
Do miestnosti vpadne závan chladného vzduchu a s ním aj on — vysoký muž v koženej bunde, s helmou pod pazuchou a kvapkami dažďa na ramenách. Vlasy má prilepené k čelu, v očiach iskru dobrodruha, no tvár nesie neistotu.
„Dobrý deň,“ zamrmle, akoby sa v cukrárni necítil celkom doma. Rozhliadne sa, no prázdne stoly mu neponúkajú žiadne útočisko.
Mia odloží knihu a s rozpačitým úsmevom ukáže na pult. „Čo vám môžem ponúknuť?“
„Niečo… hocičo, len nech je to sladké … veľká káva a k tomu… hm.“ Na chvíľu sa zamyslí, Mia nadvihne obočie v očakávaní a on prstom prejde po jazve na líci, akoby mu práve tá pomáhala rozhodovať. „Dajte mi dva koláče,“ zdvihne pohľad k nej, akoby ho už koláče ani nezaujímali a pozoruje jej napätie. „Dajte mi také, ktoré chutia aj vám, nech si nemusím vyberať.“
Mia položí na tanier jablkový závin a makový rez a prudko sa otočí k veľkému oknu, za ktorým zadunel hrom. Potom sa neisto usmeje a položí tanier pred neho spolu s pariacou sa kávou. On si sadne za stôl, k oknu, a pozoruje rozmazané námestie v daždi.
Chvíľu ho nenápadne sleduje v jeho pohyboch je niečo drsné, ale zároveň neskrývane krehké — ako keby sa vo svojom svete snažil ostať tvrdý, no tu, v teple cukrárne, mu mäkne pohľad. Motorkár…, pomyslí si, odkiaľ má tú jazvu? Mal nehodu… a stále jazdí? Odhrnie prameň vlasov z tváre a nespúšťa z neho oči. Rada sa zamýšľa nad príbehmi neznámych ľudí v duchu im dáva rôzne profesie a osudy, keď oblohu roztrhne ostrý biely blesk a vzápätí námestím zaburáca hrom. Sklo výkladu sa zachveje.
Mia vykríkne, prudko vyskočí zo stoličky a takmer zhodí svoju obľúbenú šálku zo stolíka pri okne. Búrka je tu!
Muž sa otočí, ruka mu automaticky klesne k helme, akoby čakal niečo viac než len búrku. Potom však uvidí jej vystrašenú tvár.
„Ste v poriadku?“ opýta sa ticho. Hlas má nízky, tlmený, a prekvapivo pokojný.
Mia sa snaží usmiať, no úsmev sa jej zachytí v kútiku úst. „Ja… prepáčte, len ma to vyľakalo. Blesky vôbec nemám rada.“
Jeho oči sa na okamih zjemnia, v ich modrej hĺbke akoby sa roztrhol oblak. „Rozumiem,“ povie a pozrie na zatemnené okno, po ktorom stekajú prúdy dažďa. „Niekedy sú bližšie, než čakáme.“
Mia si všimne, ako si prstami zľahka prechádza po tej jazve na líci. Zo zvyku, alebo je to spomienka, keď niečo bolestivé ožíva v pamäti?
V miestnosti je zrazu ťaživé ticho. Šum dažďa sa zmenil na hrmot a jeho pohľad sa stretáva s jej, akoby chcel povedať viac, než si dovolí cudzinec pri prvom stretnutí. Mia so zatajeným dychom pristúpi k skleneným dverám. Kvapky dažďa na skle sa spájajú do hrubých ciest, ktoré sa rútia nadol. Námestím sa valí divoký prúd – nie obyčajná mláka, ale dravá riečka, ktorá si berie všetko, čo jej príde do cesty. Farebné detské vedierko, niečia šiltovka, polámané konáre, poháriky od kávy, igelitové sáčky. Akoby ulica odrazu patrila živlu a nie ľuďom.
Keď znovu zablýska, Mia o krok cúvne. Zhlboka sa nadýchne, no ruka sa jej trasie na kľučke.
„Dáte si so mnou kávu?“ ozve sa mužov hlas spoza nej. Nie naliehavý, len mäkký, akoby jej chcel podať ruku, aj keď to neurobil.
Prudko sa otočí, akoby zabudla, že v miestnosti nie je sama. Pohľadom sa stretne s jeho očami – sleduje ju, pozorne, so zvláštnym pochopením.
„Asi… asi áno,“ zašepká.
Na jeho tvári sa objaví tichý úsmev. Žiadne veľké gesto, len náznak, ktorý dokáže zahriať viac než plameň sviečky.
Mia prejde k pultu a siahne po svojej šálke, ktorá sa pred chvíľou zatriasla na stolíku. Je veľká – s pestrofarebným motívom jednorožca a s dúhou. Naleje do nej čerstvú kávu a posadí sa oproti nemu.
Muž na ňu chvíľu hľadí a kútiky jeho pier sa pozdvihnú do šírky. „Po každej búrke príde dúha,“ povie takmer odľahčene. „To máte pre každého takúto?“
Pokrúti hlavou. „Nie. Tá je len moja.“
Odváži sa pousmiať a natiahne ruku. „Ja som Mia.“
Na chvíľu zaváha, akoby si premýšľal, či dotyk prijať. Potom jej dlaň zľahka stisne, teplú, drobnú v jeho širokej. „Krištof.“
Ruku jej nepustí hneď. Jeho dotyk je pevný, oči má zrazu akoby inde – nie v cukrárni, nie v daždi, ale v spomienke, ktorú nechce zdieľať.
Mia cíti, že pred ňou sedí muž, ktorý vie viac o búrkach než len to, že po nich vyjde dúha.
Prstami sa dotkne horúcej šálky, aby zakryla, že sa jej ruky ešte stále trochu trasú. „Búrky… ma vždy vyľakajú. Akoby so sebou niesli niečo, čo sa skončí katastrofou.“
Krištof sa na ňu pozrie, dlhšie, než by bolo pre cudzinca prirodzené. „Niekedy je dobré, keď búrka všetko vyčistí,“ povie ticho. „Aj to, čo sa skrýva v nás.“
Mia mu venuje nesmelý úsmev, no v očiach jej ostáva otázka. „Vy sa ich nebojíte?“
On sa opiera o stoličku a pokrúti hlavou. „Nie. Očakávam búrky. Skôr mi pripomínajú, že veci sa môžu zmeniť v jedinom okamihu.“
„Tak, to ste ako taký jednorožec.“ zasmeje sa Mia, chvíľu medzi nimi visí ticho, prerušované bubnovaním dažďa o okná a vtedy si uvedomí, že sa už nedíva von, ale iba na neho.
„Ako to myslíte?“
„Nikdy som nestretla človeka, ktorý by sa na búrku tešil.“
„Aha, tak som jednorožec,“ odpovie jej so smiechom.
A práve vtedy dažďové šumenie náhle zoslabne. Kvapky rednú, akoby niekto zavrel kohútik. O chvíľu zostane len mokré námestie očistené od neporiadku a vzduch s vôňou dažďa.
Krištof odsunie šálku a vstane. „Ďakujem za kávu,“ povie úprimne.
Mia sa nadýchne, akoby chcela niečo dodať, ale slová uviaznu v hrdle.
On jej venuje ešte posledný pohľad – ten, v ktorom je viac otázok než odpovedí – a otvorí dvere. Vzduch po búrke je ostrý a svieži.
„Dovidenia, Mia.“
A kým mu stihne odpovedať, vykročí do ulice, ktorá je tichá a prázdna, akoby tu živel nikdy nebol, len na oblohe sa objaví dúha.
💛
Pokračovanie:
Kapitola 2 ~ Nepovedz to nikomu
ak sa ti stránka neotvára, ešte na nej pacujem
Ty zatiaľ si môžeš prečítať niečo milé z kategórie MiniStory
💛
Tak ako vždy, vášnivá kapitola je chránená heslom.
Ak máš 18 rokov a chceš prežiť vášnivé chvíle až do posledného vzdychu, kapitolu si odomkneš heslom
mam18
Mia a Krištof ~ Vôňa dažďa ~ Kapitoly:
💛
Tento web môžeš podporiť kúpou mojic e-bookov ko-fi
alebo simbolickou sumou klikom na tlačidlo
PRE VÁŠEŇ
a nezabudni mi nechať odkaz. Som vďačná za každé slovko.
Ďakujem.
S 💛 Mari Nice
Ďalšie horúce príbehy:
- Vôňa dažďa ~ Kapitola 1
Dúha a jednorožec Obloha visí nízko nad mestom, sivé mraky… - Nina – Princíp jednej
Psychologicko-mystery román s prvkami erotickej drámy. „Som asi prvá nevesta… - Edy ~ Anjel na sedadle spolujazdca
Všetko má svoju cenu. Aj ticho. Mysteriózny psychologický triler Tento… - Ovidius ~ Tri farby chriechu
Interaktívny Noir-Romantický Thriller na pokračovanie Existujú miesta, ktoré na mape… - Katarína a šibnutý vietor
Romanticý príbeh ktorý rieši sociálny problém „Niekedy musíš dostať pusu,… - Jakub ~ láska ktorá lieči
Moderný romantický príbeh z Bratislavy Svet špičkového talianskeho dizajnu je…
💛💛
Dotyky života
💛