Edy K 3 ~ Bod zlomu
Vo dverách sa objaví muž s tvárou zbrázdenou rokmi, a predsa s očami, ktoré si pamätá. Otec stojí pokojne, s úsmevom, podáva mu ruku a pevne ho objíma.
Za ním vojde mladá žena. Barborka. Vyzerá staršie, dospelejšie, inak… ale úsmev má ten istý ako vtedy, keď sa smiali spolu ako deti.
„Edko,“ prehovorí prvá. „Ty si naozaj prišiel, ani som nedúfala
Tak rada ťa znova vidím,“ zašvitorí a hodí sa mu okolo krku.
Edy sa nezmôže na slová. Len kývne. Angelika stojí vedľa neho a žiari. V jeho hlave sa ozve jej hlas, jemný, skoro nežný: „Vidíš? Nikdy si nebol sám. Len si sa rozhodol to nevidieť.“
Edy zatvorí oči, zhlboka sa nadýchne, a keď ich otvorí, cíti, že nohy ho konečne nesú dopredu. Dnu. Medzi všetkých.
V jedálni sedia ľudia, ktorých Edy nepozná. Barborka mu s úsmevom predstavuje Peťa a dve malé dievčatká – Agátku a Lesanku. Sú rozkošné, šantia pri stole, akoby celý svet patril len im.
Angelika sa k nim nakloní, oči jej žiaria. Z kabelky vytiahne dva balíky cukríkov a malé roztomilé bábiky. „To je pre vás.“
„Ty máš deti?,“ pýta sa Edy a neverí vlastným očiam.
„Majú štyri a tri roky,“ povie Barborka.
Na stole stojí veľká narodeninová torta.
Mama vkladá kyticu do vázy, otec otvára fľašu brandy.
„To si teda dáme…“ prehodí a všetci sa zasmejú.
Vzduch v jedálni vonia po nedeľnom pečení a domove. Edy sedí za stolom a pozoruje ten známy ruch, ktorý mu tak dlho chýbal. Otec si spokojne odpíja z pohára a pozerá na syna s úsmevom, v ktorom je len úľava a pokoj.
„Edy, skús tieto jahody,“ podáva mu otec misku. „Vlastná úroda. Tohto roku sa im darilo, slnko ich poriadne vyfarbilo. Máme špeciálnu odrodu, ktorá rodí celé leto, až do jesene. Ale o chvíľu začíname oberať jablká, bude ich plná pivnica. Prídeš nám pomôcť, však?“
Edy prikyvuje a cíti, ako sa mu v hrudi rozlieva teplo. „Prídem, otec. Rád. Chýbal mi ten pohyb vonku.“
„To radi počujeme,“ smeje sa Peter a hladí Barborku po ramene. „Lebo ak to ostane len na mne, budem tie jablká oberať ešte aj na Vianoce. Agátka mi viac zje, než nazbiera.“
„To nie je pravda, tato!“ ozýva sa malá Agátka s ústami plnými ryže. „Ja zbieram tie najkrajšie!“
Angelika sa k nej nakláňa a hladí ju po vlasoch. „Verím ti, Agátka. A vieš čo? Keď ich nazbierate, môžeme spolu upiecť ten koláč, o ktorom si mi rozprávala. Ten so škoricou.“
„Naozaj?“ Agátke sa rozžiaria oči. „Ty vieš piecť koláče?“
„Naučíš ma to,“ žmurkne na ňu Angelika a v miestnosti sa rozhostí ľahký smiech.
Mama zatiaľ kladie na stôl ďalšiu misu a s láskou sleduje Angeliku. „Som taká rada, že si Edyho priviedla, Angelika. Máš naňho dobrý vplyv, vyzerá oveľa spokojnejšie. Daj si ešte trochu mäsa, zachytila som, že v meste stále len beháš po súdoch, musíš byť unavená.“
„V takejto spoločnosti únava rýchlo zmizne, teta,“ odpovedá Angelika milo a zapája sa do debaty s Lesankou, ktorá jej práve nadšene ukazuje svoju obľúbenú bábiku.
Hovorí sa o tom, či bude tohto roku dosť broskýň na džem, o tom, ako sa darí deťom v škôlke, a o drobnostiach, ktoré robia obyčajné dni peknými. Peter rozpráva vtipnú príhodu z práce a Barborka mu so smiechom skáče do reči, opravujúc detaily.
Edy väčšinou mlčí a sleduje rodinný chaos.Je to pokoj muža, ktorý po dlhej ceste konečne zložil kufor. Pozoruje, ako Angelika prirodzene zapadá medzi jeho blízkych, akoby tam patrila odjakživa. Rozpráva sa s dievčatami o rozprávkach, s otcom o počasí a s mamou o receptoch, pričom v každom slove je cítiť jej záujem o ich životy.
„Je to tu fajn, však?“ šepne mu, keď sa na chvíľu ich pohľady stretnú.
„Je to príjemné,“ odpovedá ticho a má pocit, že mu nič nechýba. Žiadne grafy, žiadne miliónové obchody. Len táto vôňa jahôd a hlasy ľudí, o ktorých si myslel, že ich stratil navždy.
Keď sa Edy lúči, mama ho objíme a prinúti sľúbiť, že príde o mesiac znovu. „Každú prvú nedeľu máme spoločný obed,“ vysvetľuje, akoby to bolo samozrejmé. „Angelika je samozrejme tiež vítaná.“
„Máš rodinu,“ povie mu jednoducho, keď odídu z dvora.
Edy ticho prikývne. „Bol som príliš nahnevaný, aby som to videl. Sú skvelí… A tie deti… Netušil som, že som strýko. Ani že sa Barborka vydala.“
Angelika sa záhadne usmeje.
„Nevydala. V skutočnosti so svadbou čakali, kým sa vrátiš. Len to dnes nechcela povedať nahlas. Aby ťa nevystrašila.“
Edy onemie. Slová mu uviaznu v hrdle. „Čo… čo mi ešte nechceli povedať?“
Angelika sa naňho pozrie pohľadom, ktorý otvára dvere ďalším otázkam.
„Na to musíš prísť sám…“
Keď idú ulicou, Edy sa ešte nechce rozlúčiť. Zaujíma ho táto žena. Odbočí to mestského parku a ona ho bez zaváhania nasleduje.
Angelika si vyzuje ihličky a kráča bosá po trávniku. Edy ju chvíľu pozoruje, až sa nakoniec tiež vyzuje. Tráva je studená a vlhká, nepríjemná aj osviežujúca zároveň. Nezvyčajný dotyk reality, ktorý sa mu v posledných rokoch vytratil.
„Takže ty si právnička,“ prelomí ticho.
„Áno,“ prikývne.
„A aké právo teda praktizuješ?“
Zasmeje sa, akoby mu chcela naznačiť, že otázka je príliš banálna. „Bojujem za práva detí.“
Edy sa zarazí. Očakával niečo veľké, ťažké, možno mafiánske prípady, ostré rozvody, intrigy, krvavé peniaze. A namiesto toho – deti?
„To je… hmm… zaujímavé,“ povie, no jeho hlas znie trochu neisto.
„Áno, je. Však?“ Angelika sa usmieva, celé jej telo akoby vyžarovalo presvedčenie.
Posadí sa na hojdačku ktorá visí zo stromu a zľahka sa odrazí. Edy stojí obďaleč a sleduje ju. Široký úsmev, veľké oči, ladné pohyby. Je to žena, ktorá dokáže byť elegantná a vážna, ale v sekunde sa zmení na dieťa, čo sa teší z vetra, hojdačky, zmrzliny.
A on… si zrazu uvedomuje, že pri nej cíti zvláštny pokoj. Čosi, čo mu v jeho lesku a prebytku vždy chýbalo.
„Vaši sú fajn,“ povie mu napokon.
„Áno. Sú,“ Edy vzdychne. „Asi to vždy tak bolo. Len…“ Nedopovie.
„A mamka varí veľmi chutne,“ pokračuje Angelika. „Okoštovala som dnes všetko. Naozaj.“
Edy sa zasmeje. „Ak by si tam chodila pravidelne, ona ťa vykŕmi a už sa nezmestíš do takýchto elegantných šiat.“
Potom Angelika zmení tému. „Koľko priateľov ťa dnes alebo včera zavolalo?“
Zamyslí sa. Odpoveď je krutá. Nikto. Ani jeden. V telefóne má stovky kontaktov, čísla, mená, priateľstvá – či skôr dohody, aliancie, povinné spojenia. Ale žiadny hlas, čo by sa spýtal: Ako sa máš? Si v poriadku? Žiješ?
Zabolí ho to. Viac, než by si dokázal pripustiť.
„Kde bývaš? Môžem ťa odprevadiť, ak by si chcela.“
Jej byt je neďaleko hotela. Kráčajú spolu v tichu, ktoré je zvláštne príjemné.
„Ďakujem, že si dnes so mnou išla na ten obed,“ prizná Edy. Na rozlúčku ju pobozká na líce. Je to rýchly dotyk, no cíti v ňom teplo, ktoré ho zaskočí.
Keď sa vráti do hotela, naleje si brandy a posadí sa do kresla. Ticho izby je ohlušujúce. Cíti, že mu niečo chýba. Čosi, čo nemá nič spoločné s peniazmi, autami, luxusom.
Čo teraz? pýta sa sám seba. Má rodinu, má Angeliku, má šancu začať znova. A predsa… cíti sa osamelý. Ako keby všetko, čo prežil, bola len kulisa, a on až teraz zbadal prázdne miesto v strede.
Mohol by zavolať niekomu zo zoznamu kontaktov – ale vie, že nik by tomu nerozumel. Barborka by možno rozumela. Alebo mama. Ale on… on sa zatiaľ bojí natiahnuť ruku.
Zostáva len s pohárom v ruke, sám so sebou. A s pocitom, že niečo sa práve začína – alebo končí.
Angelika
Angelika sa vyzuje, keď vchádzajú do parku. Cíti chladnú trávu medzi prstami, vlhkosť, ktorá sa jej lepí na chodidlá. Je to pre ňu malý rituál – spomienka, že svet je stále živý, zelený, voňavý. Záblesk slobody. Je rada, že vybral túto trasu.
Edy kráča chvíľu v topánkach, ale potom si ich vyzuje tiež.
Konečne, pomyslí si. Aspoň na okamih odložil svoju masku. Bosí ľudia nikdy neklamú.
„Takže ty si právnička,“ opýta sa jej.
Pozná ten jeho tón – mierne nedôverčivý, s náznakom posmechu – či toto remeslo zvládne. Ako keby čakal, že povie niečo ohromné, čo by zapadlo do jeho predstavy o „skutočných prípadoch“.
Usmeje sa. „Bojujem za práva detí.“
Vidí jeho prekvapenie. Počká, nech si to vstrebe. Muži ako on čakajú mafiu, vraždy, miliónové spory. A potom im niekto povie: deti, a zostanú bez slov. Ani netušil, že aj takéto právo existuje. Pre ňu je to tá najčistejšia vojna. Boj za tých, čo sa sami nevedia brániť.
A kdesi vnútri dúfa, že ho to pohne.
Na hojdačke sa odrazí, cíti vietor, ktorý sa jej hrá s vlasmi. Je rada, že ju pozoruje. Lebo Edy sa stále tvári, akoby nevedel, čo vlastne chce. Ako chlapec, čo vyrástol prirýchlo a stratil cestu.
„Vaši sú fajn,“ povie, keď už cíti, že jeho mlčanie je ťažšie než vzduch.
„Áno. Sú, asi vždy boli. Ale..,“ povzdychne. A v tom povzdychu je viac bolesti, než by dokázal vysloviť. Vidí to. Cíti.
Sleduje ho, keď premýšľa nad priateľmi. Nad tým, že mu nikto nezavolal. Vie, čo cíti – tú prázdnotu, ktorú zakrýva úsmevom a pohárom. Vie, lebo ho celý čas vidí zblízka. Nie len to, čo hovorí, ale aj to, čo nedokáže priznať.
Jeho samota je hmatateľná, hustá. A predsa – v jej prítomnosti trochu redne.
Pri rozlúčke ju pobozká na líce. Tak opatrne, ako by sa bál, že sa rozplynie. Ale jeho dotyk je úprimný. A v tej sekunde cíti, že ju potrebuje. Možno viac, než si prizná.
Keď odchádza do hotela, Angelika zostane chvíľu stáť na chodníku. Usmeje sa. Vie, že dnes urobil krok. Malý, neistý, ale krok. A že ten obed s rodinou bol skvelý nápad.
Čo teraz, Edy? pýta sa ho v duchu, a vie, že ju ešte stále počuje. Budeš utekať späť do svojho sveta? Alebo sa konečne pozrieš tam, kam sa bojíš pozrieť?
Potom si obuje topánky a pomaly sa vyberie do noci. Jej úloha ešte neskončila.
💛
Pokračovanie: Kapitola 4:
Edy K 4 ~ Bon Veritas
ak sa ti stránka neotvára, ešte na nej pacujem
Ty zatiaľ si môžeš prečítať niečo milé z kategórie Ministory
💛
Tak ako vždy, vášnivá kapitola je chránená heslom.
Ak máš 18 rokov a chceš prežiť vášnivé chvíle až do posledného vzdychu, kapitolu si odomkneš heslom
mam18
Edy ~ Anjel na sedadle spolujadca kapitoly:
💛
Páči a ti moja tvorba? môžeš podporiť tento web
– virtuálna káva na ko-fi bude pre udržateľnosť webu Dotyky života
Ďakujem. S 💛 Mari Nice
Ďalšie horúce príbehy:
- Edy ~ Anjel na sedadle spolujazdca
Všetko má svoju cenu. Aj ticho. Mysteriózny psychologický triler Tento príbeh venujem… - Ovidius ~ Tri farby chriechu
Interaktívny Noir-Romantický Thriller na pokračovanie Existujú miesta, ktoré na mape nenájdeš, kým… - Katarína a šibnutý vietor
Romanticý príbeh ktorý rieši sociálny problém „Niekedy musíš dostať pusu, zlomiť niekomu… - Jakub ~ láska ktorá lieči
Moderný romantický príbeh z Bratislavy Svet špičkového talianskeho dizajnu je svetom emócií,… - Adriana ~ Stretnutie po desiatich rokoch
Prečo sa dokáže jednoduchý príbeh tak rýchlo skomplikovať? Veríš na osudové stretnutia,… - Anna ~ Úlomky jednej noci
Romanticko-erotická poviedka o túžbe, ktorá sa nedá zastaviť Anna verí, že má…
💛💛
Dotyky života
💛