Vôňa dažďa ~ Kapitola 2
~ Nepovedz to nikomu ~
Krištof
Krištof sa posadí na motorku a nasadí si helmu. Motor zavrčí, no v ušiach mu stále znie iný zvuk – jej vystrašený výkrik, keď sa zablyslo. A pred očami má jej pohľad, aký nedokáže len tak odsunúť. Toto nie je bežný strach z búrky a on to vie. Nemal by na ňu myslieť. Pozná ju sotva hodinu.
„Búrky nie sú pre každého,“ zamrmle si popod nos.
Cesta je mokrá, studený vzduch mu vniká pod bundu. Keď dorazí k domu, zloží prilbu a motorku zaparkuje do garáže. Dnes už jazdiť nemá zmysel.
Na dvore ho víta Charlie – flat coated retriever. Krásny s čiernou lesklou srsťou, ale teraz celý od blata, a so šťastnými očami, ktoré hovoria, že sa vyváľal v každej mláke na dvore. Radosťou skáče, vrtí chvostom a ťuká ňufákom do jeho ruky.
„Charlie,“ povzdychne si Krištof a pohladí ho po chrbte. „Zažili sme spolu už všeličo, však?“ Pes zakloní hlavu, akoby prikyvoval. Krištof sa zohne, poškrabe ho za ušami a šeptom dodá: „Niekoho som stretol.“ Charlie nakloní hlavu na bok a jeho chvost začne biť o zem. Vyzerá, akoby sa usmieval.
„Nie, ešte neviem, kto to je,“ pokračuje Krištof. „Ale možno to zistíme.“
Pes štekne, akoby ho podporoval.
„Nerob z toho vedu! Ty si taký rojko,“ usmeje sa Krištof, poťapká psa po hlave a spolu odídu do domu.
V dome je útulne. Krištof otvorí ťažké dvere, zapáli svetlo a na chvíľu zacíti vôňu dreva. V krbe ešte zostala pahreba z rána, tak na ňu naloží polená. Plamene sa rozhoria a miestnosť naplní mäkké oranžové svetlo.
Charlie poslušne sedí pri dverách, no pod ním sa vytvorila špinavá mláka. „Najprv sprcha, kamarát,“ povie Krištof a odvedie psa do kúpeľne. Čierna srsť sa leskne pod prúdom vody, kvapky odkvapkávajú do vane, a retriever si to užíva – nechá sa drhnúť, no hneď ako Krištof vypne vodu, otrasie sa tak dôkladne, že sú mokrí obaja.
O pár minút sa Charlie rozvaľuje na koberci pri kozube, natiahnutý ako panter, hlavu má položenú na labách. Očami fixuje len jediný bod – Krištofa.
Ten si sadne do kresla, podoprie si hlavu dlaňou a hovorí, akoby to bol rozhovor medzi dvoma rovnocennými. „Nie, nič o nej neviem, tak ti to nemôžem povedať… Len to, že sa bojí búrky.“
Charlie zakloní hlavu, načúva jeho slovám.
„A že kávu pije z veľkej šálky s jednorožcom,“ dodá Krištof s úsmevom, ktorým sám seba neoklame.
Plamene zapraskajú. Vonku ešte kvapká, no búrka je preč. V dome zavládne ticho, v ktorom zostane len jeho spomienka na vystrašené oči mladej ženy za dverami cukrárne.
❤️ Mia
Mia odomyká dvere svojho malého bytu. Privíta ju teplý, vlhký vzduch a vôňa hliny. Z každej police sa spúšťajú ťahavé rastliny, na parapetoch kvitnú ibišteky, v kútoch nádherné fikusy a monstery. Chodba aj obývačka sú preplnené farbou a životom. Ako vždy, na chvíľu sa zastaví a počúva.
Z veľkých voliér sa ozve pískanie a štebot exotických vtákov – jej milovaní spoločníci, ktorí ju vítajú pri každom návrate. Vtáky rozrušene trepocú krídlami, akoby jej chceli rozprávať, čo všetko počas búrky prežili.
„Ako ste prežili búrku?“ prihovorí sa im ticho a pristúpi bližšie k voliére. Prstom prechádza po mriežke, veľký papagáj sa nakloní, skloní hlavu a nechá sa poškrabkať. Mia otvorí vrátka a vták jej po ruke prejde na rameno, kde sa usadí a hlavu jej pritlačí k lícu. Ona ho pobozká na vrch hlavy. „Ahoj Tutu.“ Zašepká. „Vieš, dnes som mala zvláštny deň. Asi, asi som sa na chvíľu prestala báť.“
„Tutu!“ odpovie jej vták škrekľavým hlasom. Z inej klietky sa ozývajú drobné Zebričky. Tiež sa tešia jej príchodu.
„Áno, aj mňa to prekvapilo. Bol taký pokojný… až som sa aj ja začala cítiť bezpečne.“ Pokračuje zamyslene.
„Tutu a Mia“ vykrikuje vták slová, ktoré pozná. Mia ho znova pobozká a vráti ho do klietky.
Vonku ešte stále kvapká dážď, ale tu, medzi zeleňou a spevom vtákov, je jej svet malý kúsok raja. Prejde do kuchyne a postaví vodu na čaj. Vytiahne svoju veľkú šálku – bielu, s malými červenými srdiečkami – a kým čaká, pozoruje, ako sa para pomaly dvíha z kanvice.
Myšlienky jej opäť utekajú k dnešku, k tomu, ako sedela vystrašená v cukrárni, keď neďaleko udrel blesk… a k pohľadu, ktorý na ňu vrhol Krištof. Pevný, chápavý, upokojujúci.
Šálku oblapí dlaňami a vezme si ju do spálne. Tá je iná ako zvyšok bytu – bez kvetov a vtákov. Len veľká elegantná posteľ z dreva a v rovnakom štýle vysoké police plné kníh, kreslo a malý stolík, na ktorom je kôpka kníh, ktoré má rozčítané. Sadne si do kresla, čaj položí na stolík. Natiahne sa k polici a vytiahne svoju obľúbenú Jane Austen – Pýcha a predsudok. Otvorí knihu na náhodnej strane a oči jej padnú na riadky:
„Nadarmo bojujem. Nestačí to. Moje pocity nemôžu byť potlačené. Dovoľte mi, aby som vám povedal, ako horlivo vás obdivujem a milujem.“
Na okamih jej zovrie hrdlo. Zavrie oči a predstaví si, že tie slová patria jej. Vidí samu seba v elegantnej róbe, s korzetom, ako kráča po kamennej dlažbe alejou panstva. Oproti nej kráča muž – vysoký, silný, s prenikavým pohľadom. Všetko má vznešenú, starosvetskú vážnosť. A predsa – obraz sa zmení. Namiesto koňa sa muž usadí na lesklú motorku, stroj zavrčí a vietor rozfúkne jej sukňu.
„Čo ma to len napadlo? … na motorkách?“ zašepká sama sebe.
Úsmev jej však nevydrží dlho. Myšlienky sa vracajú k dnešnej búrke, k strachu, ktorý ju ovládol. A k jeho očiam – k pokoju, ktorý v nich našla. No potom sa jej vybaví aj iný obraz.
Spomienka, ktorá ju sprevádza celý život. Na dom a oheň ktorý sa rozširoval rýchlejšie než dážď dokázal hasiť. Stála s mamou bezmocne v lejaku, keď ich domov mizol v plameňoch. Hromy duneli, blesky udierali jeden za druhým, a ona stála, zvierala ruku svojej mamy a pri každom hrome vykríkla strachom. Vtedy sa naučila nenávidieť búrky. Zhlboka sa nadýchne, otvorí knihu na kolenách a skúša zahnať temné spomienky do úzadia. Ale riadky sa jej rozplývajú pred očami. Nedokáže sa sústrediť.
Aspoň, že dnes nebola sama.
Aspoň, že práve vtedy, keď prišla búrka, otvorili sa dvere a vošiel on. Náhoda – či osud? – jej poslal spoločnosť, keď ju znovu prepadla tá stará hrôza. Spomenie si na jeho hlas – hlboký, pokojný, akoby nesúvisel s búrkou za oknami. Aj na drobnosť: kvapky dažďa, ktoré sa mu zachytili vo vlasoch a stekali po čele, na to, ako medzi jeho prstami pôsobila krehko aj obyčajná šálka kávy.
Uvedomí si, že sa pri tej spomienke usmieva. Hneď sa však sama pred sebou karhá. Nesmie sa upínať na cudzinca, ktorý sa objavil len na chvíľu, ako blesk na oblohe. A predsa… niečo v jeho očiach, keď sa na ňu díval, akoby sľubovalo viac. Pritlačí si teplú šálku čaju k hrudi a znova sa stratí v romantických predstavách.
💛
Pokračovanie:
Kapitola 3 ~ Zlodej podušiek
ak sa ti stránka neotvára, ešte na nej pacujem
Ty zatiaľ si môžeš prečítať niečo milé z kategórie MiniStory
💛
Tak ako vždy, vášnivá kapitola je chránená heslom.
Ak máš 18 rokov a chceš prežiť vášnivé chvíle až do posledného vzdychu, kapitolu si odomkneš heslom
mam18
Mia a Krištof ~ Vôňa dažďa ~ Kapitoly:
💛
Tento web môžeš podporiť kúpou mojic e-bookov ko-fi
alebo simbolickou sumou klikom na tlačidlo
PRE VÁŠEŇ
a nezabudni mi nechať odkaz. Som vďačná za každé slovko.
Ďakujem.
S 💛 Mari Nice
Ďalšie horúce príbehy:
- Vôňa dažďa ~ Kapitola 1
~ Dúha a jednorožec ~ Obloha visí nízko nad mestom,… - Nina – Princíp jednej
Psychologicko-mystery román s prvkami erotickej drámy. „Som asi prvá nevesta… - Edy ~ Anjel na sedadle spolujazdca
Všetko má svoju cenu. Aj ticho. Mysteriózny psychologický triler Tento… - Ovidius ~ Tri farby chriechu
Interaktívny Noir-Romantický Thriller na pokračovanie Existujú miesta, ktoré na mape… - Katarína a šibnutý vietor
Romanticý príbeh ktorý rieši sociálny problém „Niekedy musíš dostať pusu,… - Jakub ~ láska ktorá lieči
Moderný romantický príbeh z Bratislavy Svet špičkového talianskeho dizajnu je…
💛💛
Dotyky života
💛