Jakub K 1 ~ Zjavenie anjela
Už tri roky pracujem ako interiérový dizajnér pre veľmi známu a svetovo uznávanú taliansku firmu. Práca je skvelá – človek s tvorivými vlohami sa dokáže vyžívať v rôznorodosti luxusného nábytku. Jediným problémom je moja kolegyňa a zároveň šéfka. Mám pocit, že je to robot. Neustále ma sleduje ponad svoje okuliare a som presvedčený, že svojím laserovým zrakom dokáže prečítať aj moje najtajnejšie myšlienky. Nikdy nepovie nič osobné a neverím, že má nejaký súkromný život. Je vysoko pravdepodobné, že po práci príde domov a jednoducho sa vypne. K životu sa preberie až v pondelok ráno – len aby ma celý týždeň mohla sledovať pri práci.
Som rád, že vďaka prestíži našej predajne som neustále pracovne vyťažený a nemusím s ňou zdieľať trápne chvíľky ticha. Po troch rokoch spolupráce netuším, koľko má rokov ani či má vôbec narodeniny. Som si istý, že nie. Buď ju vyrobili v laboratóriu, alebo sa len tak silou vlastnej vôle vyskytla. Má najmenej sto rokov a už minimálne štyridsať rokov jazdí na malom striebornom Volkswagene Chrobák. Klientov si vyberá zhruba vo svojej vekovej kategórii – s istotou, že si prišli po značku a čokoľvek im navrhne, to aj predá. Mne prenecháva mladšiu generáciu klientov, ktorá nie je stabilná, a aj keď sa nadchne pre môj návrh, cena ich často odradí.
Aj tak mám svoju prácu rád a som hrdý na každý svoj projekt – či už predaný, alebo len založený do šanónu. Moja kolegyňa pani Margitka nikdy nemaróduje a dovolenku na Vianoce si berie s nevôľou. Stará sa o všetky rastliny v predajni s takou láskou a precíznosťou, že si človek pripadá menejcenný. Každé ráno sa im prihovára, každú jednu pozdraví, má presný harmonogram, kedy ktorú poliať, kedy pohnojiť. A ony sa jej odvďačujú nádhernými zelenými listami a mnohé aj kvetmi. Veľa zákazníčok nad nimi vzdychá, aké sú krásne – a vtedy sa zdá, že sa pani Margitke na kamennej tvári mihne nepatrný úsmev. No keď o rastlinu prejaví záujem muž, pani Margitka ani okom nemihne a jej výraz vraví: čo ty o tom vieš.
***
V jeden nudný, nevýrazný štvrtok k nám do predajne vošla žena mojich snov. Neuveriteľne krásna, jemná, usmievavá.
„Dobrý deň,“ pozdravila anjelským hlasom. Nikdy by mi nenapadlo, že ju stretnem práve v práci. Mladé žieňa v teniskách a modrých šatočkách s bielym golierikom a so širokým úsmevom zamierilo rovno do sekcie spálne. Hneď som jej bežal na pomoc s otázkou, či vyberá posteľ pre manželov alebo pre jedného. Zasmiala sa tak sladko… a pritom sa začervenala. Hľadá niečo len pre jedného, no chcela by širokú a pohodlnú posteľ do moderného bytu.
Obzerali sme viacero dizajnových kúskov a nakoniec sme zastali pred tou, akú mám doma aj ja. To nemôže byť náhoda. Povedal som jej, že ak sa jej páči práve táto, môže si ju prísť ku mne domov vyskúšať – a že budem veľmi rád. Znova sa zasmiala a odpovedala, že si to ešte rozmyslí. Teraz už musí odísť – mama na ňu čaká – ale isto sa ešte vráti.
Až vtedy som na chrbte pocítil laserový pohľad. Oblial ma studený pot. To nemôže byť pravda! Žena mojich snov je dcérou mojej androidnej šéfky?!
Uvidím ju ešte niekedy? Celý svet sa mi zrútil. Prečo!? pýtam sa vesmíru.
Rýchlo som siahol po vizitke a podal som jej ju so slovami:
„Budem dúfať, že tú posteľ prídete vyskúšať.“ Pani Margitka ma prepichla pohľadom, no nepovedala ani slovo. Keď odchádzala, len sucho utrúsila, že ide k lekárovi, a zmizla. Spolu s ňou aj žena mojich snov.
***
Pani Margitka po prvý raz odišla z pracoviska k lekárovi. Takže je to predsa len človek. A má aj dieťa! Vŕtalo mi to hlavou ešte chvíľu, no potom prišli noví zákazníci a práca ma pohltila. Na tú neznámu som si spomenul až doma, keď som zbadal svoju opustenú posteľ. Dlho som nemohol zaspať. V hlave mi vírili myšlienky o pani Margitke a jej dcére. Ako sa volá? Evidentne býva sama, v modernom byte. A potrebuje novú posteľ. Mám vôbec šancu, že ju ešte stretnem?
Skúšal som vymyslieť, ako by som sa mohol pani Margitky opýtať na niečo ohľadom jej dcéry. Ale každá predstava skončila fatálne – výbuchom, výsluchom, prepustením. Zaspal som až nad ránom. Vo sne som videl pani Margitku, ako na mňa zazerá ponad okuliare, až sa jej dymí z hlavy. Spustilo to požiarny poplach. Teda… môj budík. Zobudil som sa celý upotený a vyľakaný, a takmer som nestihol otvoriť predajňu načas.
Margitka dorazila až na poludňajšiu zmenu. Bola bledšia než zvyčajne. Poliala kvety, sadla si za stôl a ani sa na mňa nepozrela. A to je ešte desivejšie. Zákazníkov bolo pomenej – takýto deň som v práci ešte nezažil. A to je piatok!
Keďže som ráno otváral predajňu, odchádzal som domov skôr. Poprial som pani Margitke pekný víkend, no ona len kývla hlavou a ďalej ťukala do počítača. Ani sa neobzrela.
Už som bol pri aute, keď mi zazvonil firemný telefón. Viem, že to oľutujem, ale zodvihol som.
„Dobrý deň, rada by som vyskúšala tú posteľ.“
„Prosím?“ opýtam sa otrávene.
„Ach, prepáčte… Tu je Alžbetka Nováková. Stretli sme sa včera na predajni, v sekcii spální.“
Vtedy mi svitlo. To je ONA!
Nie pomaly. Nie elegantne.
Normálne ma to trafilo.
„Aha… áno… samozrejme,“ dostal som zo seba niečo medzi vetou a výdychom.
„Myslím, že by sme sa najprv mali lepšie spoznať,“ povedala pokojne. Ako keby presne vedela, čo robí.
Prehltol som. Konečne mi naskočil mozog.
„Pozval by som vás na večeru,“ vyletelo zo mňa rýchlejšie, než som to stihol zastaviť.
„Budem rada.“
Žiadne váhanie. Žiadna hra.
To bolo… nečakané.
„Tak… napríklad dnes večer. V… v Starom divadle,“ navrhnem prvú reštauráciu, ktorá mi napadne.
Prečo práve to, netuším. Ale už bolo neskoro cúvnuť.
„OK, dohodnuté. Vidíme sa o siedmej,“ povedala.
A bolo vybavené.
„Dovidenia.“
„Dovidenia.“ Vzdychnem do telefónu, ale ona to už nepočuje.
Pozeral som na telefón ešte pár sekúnd, akoby mal hovor pokračovať.
Nepokračoval.
A ja som zrazu vedel dve veci:
že sa večer stretneme…
a že to celé začína byť veľmi zlý nápad.
Okamžite volám do reštaurácie a rezervujem stôl pre dvoch. Našťastie, ešte majú jeden voľný. Letím domov ako blázon. Sprcha, oblečenie… Ale čo si dám na seba? Vždy som sa smial na filmoch, kde sa žena chystá na rande a sedemkrát sa prezlečie. Dnes čumím do skrine ja a som v koncoch.
Zavolám sestre. Tá mi určite poradí. Dúfam.
Je, samozrejme, zvedavá – a ja jej nemám čo povedať. Je to len prvé rande so ženou, ktorú som videl raz v živote. Ale Eva sa vypytuje, akoby som sa mal ženiť. Už som oľutoval, že som jej telefonoval. Práve som chcel zložiť, keď konečne povie niečo rozumné:
„Vezmi si rifle a košeľu. A k tomu tenisky.“
To mi mohlo napadnúť aj samému. Mohol som si ušetriť ten trápny rozhovor. No nič…
Večer som stál pred Starým divadlom o desať minút skôr.
Samozrejme.
Tričko som si menil dvakrát. Košeľu trikrát. Nakoniec som skončil presne v tom, čo mi povedala sestra – rifle, košeľa, tenisky. Takže celá tá panika bola úplne zbytočná.
Opieral som sa o bránu a snažil sa tváriť, že tam nestojím ako idiot, ktorý čaká na ženu, ktorú videl raz v živote… a aj tak na ňu myslí celý deň.
Potom prišla.
💛
Pokračovanie:
Kapitola 2: Nečakaná ponuka
💛
Jakub ~ láska ktorá lieči
💛
Ďalšie romantické príbehy:
- Vôňa dažďa ~ Kapitola 1
- Anjeli
- Ruže z Paríža
- Nina – Princíp jednej
- Šach – hra kráľov, mysle a času
- Smaragdový prsteň
💛
páči a ti moja tvorba? môžeš podporiť tento web
– virtuálna káva na ko-fi bude pre udržateľnosť webu Dotyky života bez reklám.