Jakub K 3 ~ Skúška zmyslov
Alžbetka prišla s taškou v ruke a so slnečnými okuliarmi vo vlasoch. Bola krásna — opäť jednoducho, nenápadne. Ako jar, ktorá si nepotrebovala nič dokazovať.
„Ahoj,“ povedala a podala mi druhý hotdog. „Romantický obed v štýle: nech žije horčica.“
„Hotdog o dvanástej? Som dojatý. Chýba už len šampanské.“
„Na to je ešte čas,“ uškrnula sa.
Sadli sme si na lavičku pod rozkvitnutý strom, obklopení vôňami, ktoré som nevedel pomenovať. Vtáky čvirikali, deti sa smiali v diaľke a ja som sa cítil, akoby som práve preskočil do iného sveta. Do sveta, kde bolo všetko jednoduché a správne.
„Vieš, čo je na tomto mieste najlepšie?“ opýtala sa Alžbetka, kým zápasila s posledným sústom. „Že tu kvety nehodnotia tvoj výkon. Tie mamine… prisahám, že tie sa na mňa pozerajú rovnako prísne ako ona. Vždy, keď som tam prišla, mala som pocit, že mi ten fikus vyčíta, že som si ráno neustlala posteľ.“
Zasmial som sa. „Takže to nebol len môj pocit? Ja som si myslel, že tie orchidey pri vchode sú napojené na jej nervovú sústavu. Raz som ich zabudol poliať a šéfka prišla po dovolenke s takým výrazom, akoby som práve vypálil knižnicu v Alexandrii.“
„To je celá ona,“ prikývla Alžbetka. „Ale poď, musíme zdokumentovať náš ‚luxusný‘ obed. Postav sa k tomu obrovskému kaktusu.“
Nasledovala polhodina, počas ktorej sme sa snažili o „umelecké“ fotky. Alžbetka ma nútila pózovať tak nešikovne, až som takmer skončil s ostňami v zadku.
„Tvár sa viac… dizajnérsky!“ kričala na mňa cez objektív, kým sa okolo idúca skupinka dôchodcov na nás pobavene prizerala. Nakoniec sme obaja skončili v kŕčoch smiechu, keď sa mi podarilo zakopnúť o vlastné tenisky presne vo chvíli, keď cvakla spúšť. Výsledkom bola fotka, na ktorej som vyzeral ako zauzlený mím a nie profesionálny dizajnér.
Po hodinách chôdze, rozprávania a fotenia pri kaktusoch, orchideách, leknách a ružiach sme zamierili späť do mesta. Keď sme prechádzali okolo nenápadnej bočnej uličky, zbadali sme plagát: Ochutnávka talianskych vín – dnes od 17:00, dvor vinotéky Via Toscana.
„To znie lákavo,“ povedala Alžbetka a zastavila sa.
„Zázračne plánovaný deň?“ spýtal som sa.
„Skôr… dobre načasovaná náhoda.“
Ochutnávka sa konala na malom dvore s oblúkmi, medzi kamennými stenami, ktoré pamätali lepšie časy. Všade boli kvetináče a v nich oleandre a hortenzie a medzi nimi stoly s pohármi, usmiati ľudia a slnko, ktoré sa hralo s tieňmi na stenách ako dieťa.
Sedeli sme vedľa seba s pohármi rubínového Chianti v rukách. Hovorili sme o ničom aj o všetkom, až kým slnko nezapadlo za strechy.
„Povedz mi,“ začala Alžbetka a krúžila vínom v pohári, „naozaj si chceš vziať na plecia tú pobočku? Mama vie byť… vyčerpávajúca. A keď odovzdáva žezlo, bude ťa kontrolovať aj zo záhrobia, teda, chcela som povedať z dôchodku.“
„Mám na to tréning,“ odvetil som a na moment som sa dotkol jej ruky. „Tri roky som odolával jej laserovému pohľadu. Teraz mám motiváciu. Ak tú prácu zvládnem, možno si raz zaslúžim aj uznanie od jej dcéry.“
„To už dávno máš,“ zašepkala tak potichu, že som si nebol istý, či som to naozaj počul.
A hoci sa deň začal hotdogom na lavičke, končil sa ako niečo, čo si možno raz obaja zapamätáme ako najkrajšiu nečakanú romancu nášho života. Talianske víno, jedlo a hudba vytvárali neodolateľnú ilúziu romantického Toskánska. Boli sme v srdci nášho mesta, ale akoby sme sa na pár chvíľ preniesli niekam ďaleko — do vínnych kopcov, kde večery nikdy nekončia.
Odchádzali sme z vinotéky takmer o polnoci. Boli sme rozosmiati, dobre naladení a šťastní. Hlava mi trochu vírila od vína, ale ešte viac od nej. Od jej úsmevu, jej smiechu, jej prítomnosti.
Keď sme sa rozlúčili s majiteľmi reštaurácie a vyšli do tichej uličky, opýtal som sa s náznakom žartu, možno aj s troškou nádeje: „A čo tak vyskúšať tú taliansku posteľ, keď už máme taliansky večer?“
Alžbetka sa zastavila, postavila sa na špičky a pobozkala ma na líce. Jej pery boli teplé a mäkké. „Myslím, že ešte máme čas,“ zašepkala.
„Ale veď už je takmer polnoc,“ namietal som, aj keď som vedel, že čas bol teraz to posledné, na čom záležalo. „O chvíľu bude zajtra.“
Vtedy sa na mňa pozrela. Nie ako žena, ktorá váha. Ale ako žena, ktorá cíti a premýšľa. Jej oči boli tmavé, vážne a plné ticha. Pomaly som jej pohladil vlasy a zastrčil neposlušný prameň za ucho. V tom geste bolo viac ako tisíc slov.
Naklonil som sa k nej a pobozkal som ju. Nie opatrne. Ale dlho, hĺbavo, s túžbou, ktorú som už nevedel skrývať. Skúmal som jej pery, vdychoval som jej vôňu, cítil som, ako ma objala okolo pása a pritisla sa ku mne. Nechávala sa viesť, akoby celý deň čakala práve na tento moment.
No potom sa odtiahla. Len kúsok. Zažmurkala, trochu hanblivo, trochu nežne. „Ešte nie,“ povedala ticho.
A ja som to prijal. Neprotestoval som. Nepresviedčal som. V tej chvíli som vedel, že na ňu môžem čakať. Že ona stála za každú minútu, ktorú budem trpezlivý. Odprevadil som ju k bytu. Dvere sa za ňou zatvorili potichu. A ja som odchádzal pomaly, s rukami vo vreckách, hlavou v oblakoch, srdcom v plameňoch. Zasnený a zamilovaný ako malý chlapec, čo práve zažil svoj najkrajší večer.
***
Celé leto sme si takto kradli jeden krásny deň v týždni. Počas pracovného týždňa sme boli obaja vyťažení, sobota patrila nám a nedele trávila Alžbetka so svojou mamou.
Rozhodol som sa prijať ponuku a prevziať funkciu vedúceho predajne, a tak ma pani Margitka začala postupne zaúčať do tajov novej pozície. Firma zároveň vyhlásila výberové konanie na miesto predajcu – dizajnéra, takže som sa musel venovať aj pohovorom. Prebral som augustové zákazky – aj tie, ktoré by za bežných okolností riešila ešte pani Margitka – a z práce som sa často vracal domov, akoby ma pretlačili cez mlynček na mäso. Všimol som si, že aj šéfka je vyčerpaná a chodievala domov unavená.
Napriek tomu som sa na soboty vždy tešil a užíval si ich naplno. Naše malé výlety s Alžbetkou boli ako cesty okolo sveta.
Poslednú augustovú sobotu sme si naplánovali výlet do Viedne. Mesto nás úplne pohltilo – prehliadka historického centra v koči, návšteva pamiatok a na záver návrat loďou do Bratislavy, aj s romantickou večerou na palube.
Do Bratislavy sme dorazili unavení, ale šťastní. Deň sme zakončili v talianskej vinárni, ktorú sme si toto leto obľúbili. Večer plynul v tónoch príjemnej talianskej hudby a vôni kvalitného vína. Vo vzduchu sa už miešala jeseň – večerný vietor zavše schladil moju túžbu.
Veľmi som po nej túžil. Vedel som, že musím čakať, ale keď som videl, ako sa aj ona striasala zimou, navrhol som, že si vezmeme fľašu dobrého vína, dáme si zabaliť Caprese a Crostatu a presunieme sa ku mne domov. Môj byt nie je ďaleko – a je tam aj príjemná talianska posteľ, ktorú si ešte stále nevyskúšala, dodal som so žartom.
💛
Pokračovanie:
Kapitola 4: V talianskej posteli
nežná verzia romantického príbehu
💛
Kapitola 4: Výkrik
vášnivá verzia romantického príbehu
je chránená heslom. Ak máš 18 rokov a chceš s Jakubom a Alžbetkou prežiť vášnivé chvíle až do posledného vzdychu, kapitolu si odomkneš heslom
mam18
💛
musím povedať, že táto posteľ mi veľmi pripomína tú,
ktorá je hlavným aktérom tohoto príbehu zo spálne Jakuba
VYBER SI SVOJU POSTEĽ 🔜
💛
Jakub ~ láska ktorá lieči
Kapitoly:
💛
Ďalšie romantické príbehy plné vášne:
- Vôňa dažďa ~ Kapitola 1
Dúha a jednorožec Obloha visí nízko nad mestom, sivé mraky sú ťažké a unavené. Z času na čas v nich zableskne, akoby sa niekto pokúšal nahodiť poistky. Vzduch… - Anjeli
Poslovia nebies: Od starovekých monštier k svetelným bytostiam Kdesi na polceste medzi hviezdnym prachom a našou zemou sa rozprestiera ríša, kam ľudské oko nedovidí, no srdce ju odjakživa… - Ruže z Paríža
Ruža, známa ako Souvenir de la Malmaison, bola oficiálne vyšľachtená vo Francúzsku v roku 1843 a dodnes patrí k najslávnejším a najcennejším historickým odrodám na svete. Svojím menom… - Nina – Princíp jednej
Psychologicko-mystery román s prvkami erotickej drámy. „Som asi prvá nevesta na svete, ktorá počas vlastnej svadby podviedla ženícha s jeho sestrou.“ Nina si myslela, že jej život je… - Šach – hra kráľov, mysle a času
Šach je ticho medzi dvoma ťahmi.Je to okamih, keď sa čas spomalí a svet sa zmenší na šesťdesiatštyri polí.Každá figúrka nesie svoj osud, každé rozhodnutie má následok.Nie je… - Smaragdový prsteň
✨ Môj osud. Moja vášeň. Historicko-romantická poviedka Viedeň, jeseň roku 1782 Hoci salón vyžaroval bohatstvo a lesk, vnímala som len jeho pohľad. Gróf von Linden stál pri okne…
💛
páči a ti moja tvorba? môžeš podporiť tento web
– virtuálna káva na ko-fi bude pre udržateľnosť webu Dotyky života bez reklám.
Ďakujem
s 💛 Mari Nice
- tento článok je partnerský Affiliate. kúpou produktu podporiš túto stránku.