Jakub K 2 ~ Nečakaná ponuka
Prišla. Neuveriteľne mi odľahlo.
Žiadny dramatický príchod.
Žiadne spomalené zábery.
Len sa zrazu objavila.
A aj tak som ju spoznal skôr, než sa ku mne otočila.
„Ahoj,“ usmiala sa.
„Ahoj,“ zopakoval som, o niečo menej presvedčivo.
Oblečená v jednoduchých žltých šatách a bielych teniskách, so širokým úsmevom na tvári.
„Som rád, že ste prišli. Ani sa mi nechce veriť,“ poviem úprimne.
Len sa usmeje. Prejdeme do reštaurácie, usadia nás k stolu. Reštaurácia praská vo švíkoch, všade šum hlasov a cinkot pohárov a príborov. A medzi všetkými tými ľuďmi zrazu zbadám známu tvár. Eva! To snáď nie…
„Ja ani neviem, ako sa voláte,“ povie zrazu a podáva mi ruku. „Ja som Alžbetka.“
„Ja som Jakub,“ odpoviem a začneme sa obaja smiať.
Ako z Perinbaby.
Celý večer je čarovný. Rozhovor plynul ľahko, bez trápnych chvíľ. „Takže tá posteľ…“ začal som opatrne, keď nám priniesli predjedlo. „Naozaj si ju prišla skúšať kvôli sebe? Lebo som už začal uvažovať, či mám doma dosť vankúšov.“
Alžbetka sa pobavene usmiala a odpila si z vína. „Sklamem ťa, Jakub. Bola som tam ako profesionálka. Navrhujem interiér pre jednu náročnú klientku a tá posteľ od vás je presne to, čo hľadá. Takže som bola v podstate na výzvedách.“
To ma naozaj trošku sklamalo, lebo som si ju v tej posteli na sekundu živo predstavil.
„Takže sme vlastne kolegovia, čo je skvelá správa“ namietol som s úsmevom. „Teda, ak nerátam fakt, že tvoja mama ma pravdepodobne plánuje rozobrať na súčiastky za to, že som ti podal vizitku.“
Alžbetka sa úprimne rozosmiala a v očiach sa jej zablyslo. „Mama je… svojská. Ver mi, v súkromí je iná, len si okolo seba postavila ten svoj dokonalý taliansky showroom. Ale neboj sa, zatiaľ ťa nemá v pláne rozobrať. Možno len jemne vyleštiť.“
„To mi odľahlo,“ vydýchol som si. „Vieš, tri roky som si myslel, že je to robot napojený na centrálu v Miláne. A zrazu sa zjavíš ty – a zrazu má pani Margitka dcéru, ktorá nosí tenisky a smeje sa. Je to pre mňa celkom šok.“
„Možno je svet menší, než si si myslel,“ odvetila tichšie a na chvíľu sa mi zahľadela priamo do očí. „A možno nie všetko, čo vyzerá ako chladný dizajn, musí byť na dotyk studené.“
Hovorili sme o škole, promovala len minulého roku — tri roky po mne — o dizajne, hudbe, jedle, absurdných zákazníkoch aj o cestovaní.
Na Evu som úplne zabudol. Keď sme odchádzali, už tam nebola. Ani netuším, kedy zmizla.
Po večeri sme sa spontánne vybrali do kina. V Maxe práve premietali film, ktorý sme obaja dlho chceli vidieť. Všetko išlo tak neuveriteľne jednoducho. Až sa mi to zdalo nepravdepodobné — stretnúť človeka, s ktorým si tak dokonale rozumiem.
Rozlúčili sme sa krátko pred polnocou. Odprevadil som ju k bytu. Na rozlúčku som dostal letmý bozk. Ušla mi so slovami: „Dnes sa mi to páčilo.“ Zostal som stáť na chodníku s úsmevom na tvári.
Mne tiež, Alžbetka. Mne tiež.
Skoro ráno ma zobudil telefón. Volá Eva. Je zvedavá, ako dopadlo rande. Vraj sa jej Alžbetka veľmi páčila, len či nie je pre mňa primladá. Nie je. Ale nechcem jej odpovedať. Už tretíkrát ľutujem, že som jej vôbec volal. Moja chyba. Položím telefón na nočný stolík, ale už nezaspím.
Je sobota ráno. Čo mám robiť? Pošlem Alžbetke správu: „Ďakujem za príjemný večer.“
Neodpovedá. Asi ešte spí.
Celý deň kontrolujem mobil. Každé pípnutie notifikácie, každé rozsvietenie displeja mi rozbúcha srdce, ale vždy je to len nejaká reklama alebo správa od operátora. Žiadna odpoveď. Večer už len tupo hľadím do stropu a pýtam sa sám seba, či som to s tou poznámkou o „skúšaní postele“ neprepískol. Možno som pôsobil príliš dotieravo. Možno sa zľakla.
V pondelok idem do práce. A teda — mám poriadne náročný pondelok. Prezentácie troch projektov. Ani neviem ako, ale všetky som úspešne uzavrel. Moje vnútro je však v úplnom protiklade s mojím pracovným úspechom. Kým klientom s úsmevom vysvetľujem výhody talianskeho dizajnu, v duchu som niekde úplne inde.
Pani Margitka je už zjavne v poriadku. Prepaľuje ma svojím laserovým pohľadom. Mám pocit, že vie. Že vidí tú moju roztržitosť a to, ako si každých desať minút nenápadne odomykám mobil, len aby som zistil, že svieti len prázdna obrazovka. Je to ponižujúce. Cítim sa ako pubertiak.
Celý týždeň sa mi v práci darí. Nepamätám si, kedy som uzavrel toľko obchodov. Možno je to tým, že sa do práce vrhám s takým zúfalstvom, len aby som prehlušil to ticho na druhej strane linky. Ale Alžbetka sa neozvala. Ani raz. Prechádzam si naše rande minútu po minúte. Kde som urobil chybu? Ten bozk pred dverami… bol naozaj letmý, alebo mi ním chcela naznačiť zbohom?
Nie je to normálne. Neviem, čo si mám myslieť. Moja hrdosť mi nedovolí napísať druhýkrát, no každé ráno sa budím s ťažobou na hrudi.
Na konci týždňa mi volajú z ústredia firmy. Okamžite sadám do auta. Žeby to bola pomsta pani Margitky? Tak rýchlo sa ma zbaví a ja Alžbetku už nikdy neuvidím. Možno preto sa už neozvala. S pocitom neistoty klopem na dvere obchodného riaditeľa. Už ma čakajú. Je tam aj personalistka.
„Ako už iste viete,“ začne, „pani Margitka Nováková sa rozhodla, že pôjde do dôchodku. Od septembra teda bude jej pracovné miesto voľné a my sme sa zhodli, že vám ponúkneme pozíciu vedúceho pobočky. Samozrejme, môžete si to rozmyslieť, vašu odpoveď očakávame do konca mesiaca. S novou funkciou súvisia aj výhody — zvýšenie platu, pridelenie firemného auta, ak by ste mali záujem. A, samozrejme, aj povinnosti — výkazy, zodpovednosť za tím, plnenie plánov… a tak ďalej. Podrobnosti vám vysvetlí pani Nováková.“
Odchádzam z firmy viac zmätený, ako keby mi dali výpoveď. Vrátim sa na predajňu. Pani Margitka práve robí uzávierku.
„Takže končíte?“ opýtam sa. Pozrie na mňa ponad okuliare. „Áno.“
„Zo zdravotných dôvodov?“
„Dostal si moju pozíciu?“
„Navrhli mi to.“
„A prijmeš to?“
„Z akých zdravotných dôvodov?“ nedám sa odradiť.
„To ťa nech ťa netrápi.“ Zatvorí notebook a viac nepovie ani slovo.
Rozlúčim sa a odchádzam domov. Na parkovisku mi zazvoní telefón. Alžbetka. Srdce mi poskočí od radosti.
„Ahoj,“ poviem a snažím sa, aby môj hlas neznel príliš natešene, ale viem, že to úplne nezvládam.
„Ahoj, Jakub,“ ozve sa jej hlas, trochu opatrný, ale príjemný. „Prepáč, že som sa neozvala skôr. Bol to trochu bláznivý týždeň.“
„To je v poriadku. Hlavné je, že sa teraz ozývaš,“ poviem úprimne.
Chvíľu je ticho. Potom dodá: „Chcela som sa ťa spýtať, či by si nemal zajtra čas. Napoludnie. Napadla mi botanická záhrada. Vraj tam rozkvitli lekná a majú novú expozíciu orchideí.“
„To znie ako pozvánka, ktorá sa neodmieta,“ poviem a usmievam sa ako blázon. Ešte že ma nevidí. „Budem tam. O dvanástej?“
„Dohodnuté. Pred hlavným vchodom.“
Keď hovor zložíme, cítim, ako sa mi rozlieva po tele pokoj. A radosť. Nie silná, dramatická eufória. Skôr tiché, príjemné teplo, ktoré človeka obklopí ako deka vo veterný deň.
Zajtra o dvanástej sa medzi orchideami rozhodne, či sa všetko zmení… alebo ostane tak, ako je…
💛
Pokračovanie:
Kapitola 3: Skúška zmyslov
💛
Jakub ~ láska ktorá lieči
💛
Ďalšie romantické príbehy:
- Vôňa dažďa ~ Kapitola 1
- Anjeli
- Ruže z Paríža
- Nina – Princíp jednej
- Šach – hra kráľov, mysle a času
- Smaragdový prsteň
💛
Páči a ti moja tvorba? môžeš podporiť tento web
– virtuálna káva na ko-fi bude pre udržateľnosť webu Dotyky života bez reklám.