Adriana K 3 ~ Raňajky so šéfom
Na raňajky odchádzame do hotelovej jedálne. Som neuveriteľne hladná. Vo výťahu rozmýšľam, čo asi bude v ponuke a čo si mám objednať. V jedálni hotela je ticho, ktoré prerušuje len cinkanie príborov a tichý jazz v pozadí. Jano prechádza jedálňou, ja si pohľadom vyberám vhodný stôl niekde v ústraní, ale kráčam za ním. Cítim sa zvláštne. Mám na sebe svoje včerajšie šaty, ktoré po sprche a v tomto rannom svetle pôsobia nepatrične, akoby kričali: „Áno, zostala som tu celú noc.“ Jano naopak vyzerá, akoby sa v obleku narodil.
Zrazu sa za nami dvere zatvoria a my sa ocitneme v uzavretom salóniku. Uprostred je okrúhly stôl, na ňom naservírované raňajky pre dvoch. Jedla je tam však minimálne pre jeden futbalový tím. Ten, kto to objednával, myslel na všetko. V ponuke sú cereálie, jogurty, mlieko, lievance, rôzne džemy a posýpky, párky, klobásky, vajíčka aj slaninka, salámy a syry, rôzne druhy pečiva.
Zmätene sa obzerám, či sú tieto raňajky pre nás dvoch, alebo sme omylom vliezli do nesprávnych dverí.
„Môžem ešte niečo ponúknuť?“ opýta sa čašník.
Jano sa na mňa spýtavo pozrie, ja pokrčím ramenami.
„Ďakujem. Keď budeme niečo potrebovať, zavolám ťa,“ odpovie Jano.
„OK, šéfe.“
Čašník odchádza, ešte raz si ma zvedavo premeria.
Počkám, kým odíde. Jano mi odsunie stoličku, aby som sa mohla usadiť, a sadá si vedľa mňa. Začne si naberať na tanier. Ja som v šoku. Konečne mám priestor na to, aby som vyhodnotila situáciu.
„Čo si dáš?“ opýta sa ako správny hostiteľ a berie do rúk môj tanier.
„Tento hotel je tvoj?“
„Áno. Vravel som ti, že vlastním hotel.“
„Ty si kúpil hotel v našom meste?“ opýtam sa nechápavo a rozmýšľam nad tým, že to už vlastne nie je moje mesto. Už desať rokov žijem a pracujem v Banskej Bystrici. „Naozaj si samé prekvapenie.“
Cítim sa tak trochu podvedená. Veľký apartmán, dobré pitie, ochotný personál… včera to vyzeralo naozaj dokonale.
Zazvoní mi mobil, prišla správa. V skupinovom čete našej triedy sa niekto pýta, ako včera bolo a ako sme dopadli. Niekto iný sa sťažuje, že ich z kapacitných dôvodov nepustili na diskotéku v hoteli, tak museli ísť do iného baru.
Samozrejme, že ich nepustili. Jano chcel pre nás súkromie. Začínam byť z tejto situácie nervózna. Neviem ju adekvátne vyhodnotiť. Už nemám chuť raňajkovať.
„Vodievaš si sem často ženy?“ samu ma prekvapí moja prostorekosť.
Jano prestane prežúvať a vyvalí na mňa veľké oči. Až teraz si uvedomil moje rozčúlenie.
„Nie. Ty si prvá.“
Zamyslí za, „Tento hotel som kúpil pred dvoma rokmi. Bol som už rok rozvedený. Preto si ťa tak obzerajú a sú zmätení. Nie sú zvyknutí, že ma vidia so ženou. Občas tu mávam obchodné rokovania a obchodní partneri prespávajú v horných hosťovských apartmánoch. Ktovie, čo si zamestnanci myslia, že sa tam odohráva. Ja nemám dôvod im vysvetľovať svoje konanie ani pracovné procesy a záujmy mojej firmy. Možno si personál doteraz myslel, že som gay,“ dodá so smiechom.
Sledujem ho, ako sa pri tejto myšlienke zabáva, a znovu sa s chuťou pustí do jedla. Sledujem tie jeho isté pohyby, to, ako krája vajíčko, akoby mu patril celý svet. Je to arogancia? Alebo len prirodzená nadradenosť muža, ktorý si všetko vybudoval sám a už ho nezaujíma, čo si o ňom šušká personál na chodbách?
Mám chuť vstať a odísť. Nechať ho tam s tými kráľovskými raňajkami samého. Moja hrdosť kričí, že toto je až príliš „zrežírované“. Cítim sa ako komparz v jeho úspešnom živote. Lenže potom sa ozve môj žalúdok a vôňa pečenej slaniny je v tejto chvíli silnejšia než moje morálne zásady. Ak odídem teraz, bude to teatrálne gesto. Ak zostanem a najem sa, bude to strategické víťazstvo.
Prečo sa vlastne cítim podvedená?
Veď mi nič nesľuboval. Nepovedal, že ma miluje, nepovedal, že tie raňajky v salóniku znamenajú začiatok spoločného života. To len moja hlava si včera večer v tom bare, pod vplyvom ginu a Bradleyho Coopera, vytvorila ilúziu niečoho výnimočného.
Hnevá ma to. Som na seba nazlostená, že som sa nechala takto ľahko opiť rožkom – alebo v tomto prípade luxusným apartmánom. Ale nebudem sa rúcať. Nie som malé dievča, ktoré po prvej noci čaká prsteň. Som Adriana. Mám svoj život v Bystrici, svoju kariéru a svoju slobodu. Jano je len… príjemná epizóda.
Prijmem kávu, ktorú mi ponúka, a bez slova si naložím na tanier dvojitú porciu pečenej slaninky, vajíčka uvarené namäkko a kopec čerstvej zeleniny. Budem sa tváriť, že toto je len ďalšie pracovné ráno v peknom hoteli.
Prečo sa vlastne zaoberám týmito banalitami? Veď sme zažili fantastickú noc. Po dlhej dobe som sa dobre zabávala, nechala sa rozmaznávať. Nikto mi predsa nič nesľuboval. Ja žijem v Bystrici, kde pracujem na dlhodobých projektoch. Jano žije v Bratislave. Má firmu a kvôli práci jazdí po celom Slovensku. Naša budúcnosť je nejasná, nechcem ju nijako špecifikovať ani plánovať.
Po raňajkách sa poďakujem za skvelý večer a poberiem sa k rodičom. Zajtra ma čaká cesta domov, môj byt, práca, kariéra.
„Kedy sa znova stretneme?“ opýta sa ma pri dverách.
„To necháme na náhodu,“ odpoviem, pobozkám ho na líce a odchádzam. Bez toho, aby som sa otočila.
💛
Ako Andrea znesie odchod? A ako to znesie Jano? Naozaj si dajú dovidenia? Čia hrdosť zvíťazí?? Čaká ťa posledná jazda. Posledná kapitola, kde sa ukáže, čoho všetkého sú ochotní sa vzdať a čo prijať.
Kapitola 4 ~ Bez klímy
💛
Romantický a vášnivý príbeh Adriany
aj s bonusovým rozšírením, ktorý na webe
nenájdeš, si teraz môžeš vychutnať aj
vo forme e-book.
Kúpiš ho za symbolickú cenu v Butiku vášne
kde sú všetky ponúkané e-booky.
Kúpou diela podporíš prevádzku tohto webu.
Ďakujem
Tvoja podpora tohto webu ti prinesie nové vášnivé príbehy, lahodné recepty
a… možno aj niečo nečakané…
Ďakujem ti za tvoju priazeň a za to, že si mi kúpil sladkú kávu na ko-fi
s 💛 Mari Nice
Súvisiace články:
💛
Dotyky života
NEZABUDNI TENTO ČLÁNOK ZDIEľAŤ A SLEDOVAŤ MA NA SIEŤACH. VYBER SI, KTORÉ MÁŠ NAJRADŠEJ TY: