Ovidius K 4 ~ Oheň, čo sa nedá uhasiť
~ Červená kniha ~
Jeho ruka spočinula na červenej obálke. V okamihu, keď ju zdvihol, akoby sa miestnosť rozochvela. Ona urobila krok k nemu – a zvyšok priestoru sa vytratil.
Vrhla sa mu do náručia, jej pery boli tvrdé, horúce, neodkladné. Bol to útok aj prosba zároveň. Župan sa jej zosunul z ramien a kĺzal dolu ako voda, až odhalil hebkú pokožku, ktorá sa leskla vo svetle sviec. Prsia pritlačila na jeho hruď, cítil, ako sa dvíhajú každým dychom. Jeho ruky, hoci ešte chvíľu váhali, ju nakoniec pevne objali.
Preboha, toto sa deje naozaj? udrelo mu do spánkovej kosti. V hlave mu dunelo, akoby stál uprostred búrky. Mal by som ju odtlačiť, mal by som sa spýtať, čo to má znamenať… ale nedokážem pohnúť ani prstom inam, než po jej chrbte.
Vzduch sa zmenil na oheň. Sviečky sa rozkývali, vosk tiekol po stole ako rozliata krv, no on vnímal iba jej dych, prerývaný, vášnivý. Dotýkala sa ho všade – po šiji, po hrudi, po bokoch. Každý jej dotyk ho ťahal hlbšie do ohňa, ktorý si nedovolil pomenovať.
Vybavili sa mu slová, ktoré doma čítal v knihe:
„Nie som tá istá, mením sa, moje telo horí, mení sa v rukách boha — a predsa zostávam ženou, ktorá sa mu poddáva.“
— Ovídius, Metamorfózy
Slová sa mu vtisli do mysle ako ozvena, ktorá presne zodpovedala obrazu pred ním. Jej telo sa naozaj menilo – alebo sa menil on? Už nie som ten muž, čo vošiel z ulice. Ten muž by sa bál. Ja sa už nebojím. Ja len… chcem.
Zavrel oči. Nechcel už žiaden príbeh na papieri. Nechcel písmená, chcel len dotyky, záblesky túžby, ktorá nemala hranice. Každý jej pohyb ho pálil, každé jej gesto mu bralo dych.
„Odíď teraz… ak chceš,“ zašepkala mu medzi bozky, akoby mu ponúkala poslednú možnosť. Jej hlas znel zlomeno, no telo sa naňho lepilo, akoby ho už nikdy nechcelo pustiť.
Jeho vnútro bolo roztrhnuté na dve polovice. Utekaj, kričala jedna časť, toto je pasca, strácaš kontrolu, už o sebe nerozhoduješ! Ale druhá – silnejšia, neúprosnejšia – chcela ostať. Chcela cítiť jej nechty na svojej koži, jej pery na krku, jej stehná vinúce sa okolo jeho pása.
Ak teraz odídem, budem do smrti len tieňom muža, ktorým som mohol byť tu, s ňou.
Keď mu zašepkala do ucha:
„Ak teraz zostaneš, už sa nikdy nevrátiš do starého sveta,“ jej dych bol horúcejší než plameň.
Zatvoril oči. Jeho ruky sa sťahovali okolo jej drieku pevnejšie, akoby sám seba presviedčal, že niet cesty späť. A ona vzdychala, dlhé, hlboké vzdychy, ktoré sa mu zabodávali do uší ako hudba, až kým jeho vlastný dych nezačal splývať s jej.
Zostať a zhorieť? pýtal sa sám seba, kým ju dvíhal na stôl medzi rozhádzané knihy. Alebo sa odtrhnúť, odísť a zachrániť, čo zo mňa ešte ostalo?
V tom okamihu pochopil, že vybral cestu, kde sa už nič nečíta – len prežíva. Cestu, kde sa všetko spaľuje v ohni vášne, až kým nezostane popol. A on bol ochotný v ňom zhorieť.
Pokračovanie:
Kapitola 5:
Ovidius K 5 ~ Znovuzrodenie v ohni
Tak ako vždy, vášnivá kapitola je chránená heslom.
Ak máš 18 rokov a chceš prežiť vášnivé chvíle až do posledného vzdychu, kapitolu si odomkneš heslom
mam18
Kapitoly:

💛
Tento web môžeš podporiť kúpou e-bookov ko-fi
alebo klikom na tlačidlo
PRE VÁŠEŇ
a nezabudni mi nechať odkaz. Som vďačná za každé slovko.
Ďakujem. S 💛 Mari Nice
Ďalšie romantické príbehy pre teba:
💛




Dotyky života
💛💛






