Ovidius K 4 ~ Kniha mŕtvych sľubov
~ Čierna kniha ~
Jeho prsty sa zastavili na čiernej obálke. Bola tenká a studená, akoby z nej sálal mráz samotnej prázdnoty. Keď ju zdvihol, v hrdle mu uviazol známy uzol.
Naozaj to chceš zažiť znova? pýtal sa ho hlas hlboko vnútri. Chceš sa vrátiť do tmy?
Ona sa naňho ticho usmiala. Jej pohľad bol láskavý a smutný, akoby ho už vopred varovala pred tým, čo sa stane, keď túto obálku otvorí. Ale on sa už rozhodol.
V okamihu, keď knihu roztvoril, svet sa zatriasol. Sviečky zhasli, vôňa vanilky zmizla a podkrovie sa rozplynulo ako dym v prievane.
Ulica bola vlhká po daždi, neónové svetlá sa lámali na asfalte ako rozbité zrkadlá. Kníhkupectvo na rohu pôsobilo takmer mimo času – drevený výklad, staromódne písmo. Výklad bol tmavý prázdny, už dávno nesvietil. Snažil sa ju nájsť medzi vysokými regálmi plnými starých kníh. Nikto tam však nebol. Len ticho a vyhasnutý kozub. Bola tu včera, alebo pred rokmi?
Smutný odraz v skle výkladu odrážal jeho tvár. Prázdne oči s nepatrným zrnkom nádeje.
Nič nezmeníš, choď domov. – pripomenul si krutú realitu.
Byt bol tichý, len občasné klopnutie dažďa o parapet pripomínalo, že vonku je stále noc. Roztiahol kabát na stoličku, rozopol si košeľu a siahol po knihe, ktorú mal na stolíku pri posteli. Publius Ovidius Naso – Metamorfózy. Obal bol tmavý, elegantný, hladký na dotyk. Prechádzal prstami po papieri a cítil zvláštny nepokoj, akoby mu v rukách ležal kľúč, ktorý odomyká viac než len príbeh.
Otáčal stranu za stranou – a medzi stránkami čosi ležalo. Stará fotka nádhernej ženy. Vlasy jej splývali na ramená, čierne šaty sa jej lepili na telo, akoby s nimi uzavrela tajnú dohodu. Na zadnej strane bol odkaz. Písmo bolo drobné, ženské, napísané atramentovým perom:
Pre môjho Ovidia s láskou Corinna.
Pritlačil si ju k hrudi, tam, kde mu srdce búchalo ako bubon na poplach. Stále ťa cítim, akoby si tu niekde v tom prachu izby dýchala so mnou. A izbou zaviala slabá vôňa vanilky a dymového dreva.
Potom pozrel do knihy, prečítal verš, ktorý mu padol do očí:
„Môj driek sa poddáva tvojmu dotyku, som ľahká korisť — tvoje šípy už poznajú cestu k cieľu, sú doma v mojom vnútri viac než vo svojej kuši.“
Čítal tie slová nahlas, ale akoby ich zároveň počul v jej šepote. Vzduch zhustol, telo mu stŕplo a v hrdle sa mu zasekol hlas. Dych sa premenil na paru, akoby v miestnosti teplota klesla na pár stupňov Celzia.
V tom náhlom chlade pocítil, že už nie je v izbe sám. Každý jeho výdych bol bielym obláčikom v šere, jasným dôkazom, že sa niečo zmenilo.
„Onedlho sa znova stretneme,“ zašepkal do toho mrazivého ticha a jeho vlastné slová mu skrehli na perách.
Ľahol si na posteľ a viečka mu oťaželi. Po líci sa skotúľala slza, horúca a jediná živá vec v tej ľadovej prázdnote.
V tichu, ktoré rušil len slabý tikot hodín, začul tichý dych. A potom ten dotyk. Jemne mu prešla prstom po krku, akoby skúšala, či je skutočný. Jej prst bol chladný ako sklo, no v jeho vnútri zapálil mrazivý oheň.
Si to ty? Alebo je to len ozvena môjho šialenstva?
A keď sa mu zdalo, že jeho srdce spomaľuje a dych stráca na sile, znova začul tie slová: „Ešte nie,“ zašepkala mu do ucha a jej hlas mu vibroval v sluchách.
Zobudil sa do bezútešného rána.
Koniec
S 💛 Mari Nice
Kapitoly:
💛
Ďalšie romantické príbehy pre teba:
💛💛
Páči a ti moja tvorba? môžeš podporiť tento web
– virtuálna káva na ko-fi bude pre udržateľnosť webu Dotyky života









