Edy K 7 ~ Výhľady
Edy si upraví manžetový gombík, akoby hľadal oporu v geste, ktoré robí automaticky. Angelika stojí pri dverách, ruky založené, oči jemne zúžené, a on cíti, že jej pohľad je ostrejší než ktorýkoľvek výsluch, ktorý kedy absolvoval.
Ešte raz sa nadýchne, nasaje vôňu jazmínu, ktorá sa vznáša vo vzduchu. Vie, že ak ostane, stratí zvyšky kontroly. Ak odíde, možno stratí ju.
„Musím ísť domov,“ zamrmle, ale sám si je vedomý, že to neznie presvedčivo.
Angelika sa pousmeje. „Ty nemáš domov. Bývaš v hoteli.“ Jej tón je ľahký, ale oči ho skúmajú hlboko, akoby hľadali trhlinu v jeho brnení.
„Musím sa pripraviť do práce.“ Slová sú tvrdé, naučené, korporátne. Ale v hrudi mu hučí prázdno.
Nakloní sa k nemu, šepne mu do ucha akoby mu vravela tajomstvo: „Vezmi si dovolenku.“
Jej hlas je jemný, skoro prosebný.
Edy zavrie oči. „Ja nemám dovolenky.“
Angelika sa zarazí. „Nikdy?“
„Nie.“
„Ani na Vianoce?“
„V Ázii nemajú Vianoce,“ odpovie stroho, no cíti, ako sa mu v krku zasekol kameň.
„Nechodíš k moru?“
„Nie. Vlastne… keď som služobne v krajinách, kde je more, tak som pri mori. Bol som aj na horách, na jachtách, v púšti, vo veľkomestách. Videl som celý svet. Aspoň ten dôležitý.“
Slová vyslovuje s istotou, no v sebe cíti, ako mu odumiera niečo živé.
Angelika mlčí. Mlčí dlhšie, než mu je príjemné. A v tom tichu Edy počuje vlastnú samotu.
Oblečie si sako. Každý kúsok oblečenia sa mu zdá ťažší než predtým. Ako keby si na seba znova navliekal brnenie, ktoré ho chráni – a dusí.
Angelika mu podáva vizitku. Malú kartičku, ktorá sa v jeho ruke mení na symbol – súkromie, blízkosť, pozvanie za hranice jeho pravidiel.
„Tu je moje súkromné číslo. Prosím, už mi nevolaj do kancelárie. Moja koncipientka bola z toho celý deň vyvedená z miery.“
„Prepáč,“ povie automaticky.
„V poriadku.“ Ale v očiach jej blikne tieň.
Chce jej povedať viac, niečo skutočné. Chce ju poprosiť, aby ho zastavila. Ale jeho jazyk je ťažký, uväznený vo vlastnej cele.
„Dobrú noc,“ zašepká.
„A prosím,“ dodá Angelika, „neposielaj mi do kancelárie kvety, darčeky ani odkazy. Nič osobné tam nepatrí.“
„Rozumiem.“
„Dobrú noc.“ Pobozká ho na líce. Ten dotyk je ostrý ako nôž. A keď za ním zatvára dvere, Edy cíti, že odchádza nielen od nej, ale aj od toho muža, ktorým by mohol byť.
****
Ráno vstane o piatej, presne ako posledných dvadsať rokov. Mechanicky sa posadí, zapne lampu. Keď si sadne na podložku k meditácii, zavrie oči, no v hlave mu hučí. Myšlienky sa prelievajú ako rozbúrené more – Angelikine pery, vôňa jej tela, jej hlas, a popri tom neúprosný šepot kalendára, tabuliek, povinností.
Dýcha zhlboka. Raz, dva, tri. Nedarí sa. Vydrží desať minút, ale sú to najdlhšie minúty jeho života. Sám sebe pripadá smiešny.
Vstane, zapne počítač. Grafy sa rozsvietia, zelené a červené čiary, čísla, ktoré mu vždy hovorili presný príbeh. Dnes mu nedávajú zmysel. Akoby boli v cudzom jazyku.
Dokážem ešte žiť tak ako predtým?
Oblečie sa a vyráža do kancelárie. Na sekundu si uvedomí, že dnes ide pomalšie. Sedí stuhnuto, no jeho pohľad je rozostrený.
Keď dorazí, je 7:03. Tri minúty mešká. Tri minúty! Zdenka, presná ako hodiny, stojí pri jeho dverách so znepokojeným výrazom.
„Je všetko v poriadku?“ pýta sa ticho.
„Samozrejme,“ odsekne podráždene. Slovo, ktoré v jeho slovníku bežne neexistuje. Edy má vždy všetko pod kontrolou: čas, tón hlasu aj výrazy tváre. Ale dnes – nič.
V hlave sa ozve hlas, hladký a pevný:
„Ešte si sa nič nenaučil?“
„Choď do čerta!“ skríkne nahlas, až sa od dverí ozve štuchnutie. Zdenka nakukne dnu, vystrašená.
„Ďakujem, Zdena, všetko je v poriadku!“ hovorí už pokojnejšie. Rýchlo sa postaví, zatvorí dvere a sadne si – nie za stôl, ale do kresla pre hostí. Je pohodlné, sám ho vybral, ale nikdy v ňom nesedel. Zavrie oči.
„Nemôžem pracovať!“
„Nemusíš takto pracovať,“ ozve sa anjel.
„Ale toto som ja. Môj život. Moja práca je môj život.“
„Nie. Tvoj život má byť tvoj život. Práca má byť práca.“
„Ale potom nebudem najlepší.“
„Najlepší v čom?“
„V práci predsa!“
„Angelika si ráno pomyslela, že si najlepší.“
Edy otvorí oči. „Skutočne?“ šepne.
„Možno.“
„Nevedel som, že anjeli sú uštipační.“
Zaklope Zdenka. Vojde opatrne, hľadá ho pohľadom po miestnosti.
„Zdenka, prosím, teraz nie.“
„Je tu pán Novinský. Máte druhé rokovanie.“
Edy sa nadýchne, postaví sa z kresla, tvári sa, že sa nič nedeje. „Ďakujem. Pošlite ho sem.“
Posadí sa za svoj stôl. Ruky má pevne zopnuté, pohľad ostrý. Rokovanie začína. Lenže čísla mu skáču, myšlienky sa rozliezajú. Nedokáže udržať pozornosť. Slová klienta sa menia na monotónne zvuky.
A tak, len aby to trápenie skončilo, kývne hlavou. „Áno, dostanete tú zľavu, ktorú ste chceli.“
Je ticho. Novinský naňho vypleští oči. Takú ľahkú výhru ešte nezažil. Podá mu ruku, poďakuje, rýchlo odíde.
Edy sedí v kresle, stŕpnutý. Nikdy, nikdy, ešte nikdy neustúpil. Nikdy nedal zľavu.
Otvorí dvere, nakukne do kancelárie svojej asistentky: „Zrušte mi všetky dnešné schôdzky,“ povie sucho.
V miestnosti zavládne ticho, také husté, že by sa dalo krájať.
Zdenka hľadá správne slová. „Ste chorý, šéfe?“
„Nie.“
„Zomierate?“
„Čo je to za otázku? Každý predsa zomiera!“
Zdenka otvorí ústa.
„Nie, Zdenka, nezomieram. Ešte nie. Len… asi som prepracovaný. Neviem. Beriem si dnes voľno. Aj do konca týždňa. Zrušte všetky termíny a choďte domov aj vy. Nikomu to nepoviem, nebojte sa. Ani vášmu šéfovi.“
Zažartuje, aby odľahčil situáciu.
„Ale do dochádzky nám obom zapíšte, že pracujeme.“
Žmurkne na ňu jedným okom.
V kancelárii vytiahne zo skrinky oblečenie, ktoré tu má pripravené na piatkové žúrky. Oblečie si rifle tričko, kožený kabát a odchádza do garáže. Naštartuje motorku. Zvuk naplní priestor, ale v ňom je ticho a prázdno.
Odvezie sa k víkendovej chate, kam kedysi chodieval s otcom a sestrou. Tá teraz pôsobí opustene, zarastená burinou, akoby ju pohltil čas.
Odtiaľ sa pešo vyberie hore, cez les, chodníčkom až na vrchol kopca, kde je lúka zaliata slnkom. Krok za krokom mu ticho prírody sadá na plecia. Tam sa posadí do trávy. Vie, že v tomto čase sem nikto nepríde.
„Teraz je čas na rozhovor,“ povie potichu.
Anjel mlčí.
„Prečo mlčíš, keď ťa volám?!“ vyhŕkne prudko.
Ticho. Iba vietor sa hrá s trávou a kdesi v korunách stromov spievajú vtáky.
Vyzuje si tenisky a nohy ponorí do vlhkej trávy. Pred ním leží celé mesto, natiahnuté ako na dlani. Rád sem niekedy chodieval, keď bol mladý a mal viac voľného času.
Toto je najkrajší výhľad na mesto. Bol na každom kopci v okolí, ale len odtiaľto vidieť detailne rieku, park, dom jeho rodičov.
Aj dom, v ktorom býva Angelika. A nad tým všetkým sa týči hotel, v ktorom býva on. Apartmán na najvyššom poschodí tiež poskytuje skvelé výhľady – ale je to výhľad studený, odmeraný, nedotknuteľný.
Áno. To je on. Edy. Ten, ktorý má rád všetko pod kontrolou. Ten, ktorý sa díva z výšky, aby mal prehľad.
Ale teraz prehľad stráca. Najhoršie je, že stratil prehľad v sebe. Vo svojich myšlienkach, vo svojej hlave.
💛
Pokračovanie: Kapitola 8:
Edy K 8 ~ Tvrdá pravda
ak sa ti stránka neotvára, ešte na nej pacujem
zatiaľ si môžeš prečítať niečo milé z kategórie Ministory
💛
Tak ako vždy, vášnivá kapitola je chránená heslom.
Ak máš 18 rokov a chceš prežiť vášnivé chvíle až do posledného vzdychu, kapitolu si odomkneš heslom
mam18
Edy ~ Anjel na sedadle spolujadca kapitoly:
💛
Tento web môžeš podporiť kúpou e-bookov ko-fi
alebo klikom na tlačidlo
PRE VÁŠEŇ
a nezabudni mi nechať odkaz. Som vďačná za každé slovko.
Ďakujem. S 💛 Mari Nice
Ďalšie horúce príbehy:
- Nina – Princíp jednej
Psychologicko-mystery román s prvkami erotickej drámy. „Som asi prvá nevesta… - Edy ~ Anjel na sedadle spolujazdca
Všetko má svoju cenu. Aj ticho. Mysteriózny psychologický triler Tento… - Ovidius ~ Tri farby chriechu
Interaktívny Noir-Romantický Thriller na pokračovanie Existujú miesta, ktoré na mape… - Katarína a šibnutý vietor
Romanticý príbeh ktorý rieši sociálny problém „Niekedy musíš dostať pusu,… - Jakub ~ láska ktorá lieči
Moderný romantický príbeh z Bratislavy Svet špičkového talianskeho dizajnu je… - Adriana ~ Stretnutie po desiatich rokoch
Prečo sa dokáže jednoduchý príbeh tak rýchlo skomplikovať? Veríš na…
💛💛
Dotyky života
💛