Katarína K 4 ~ Rodinná expozícia
Keď sa v nedeľu večer vrátim domov, byt je tichý a prázdny. Zhodím bundu na stoličku, vysypem z tašky posledné drobnosti na kuchynský stôl a načiahnem sa k telefónu. Držím ho v ruke, no ešte pár minút len tak stojím pri okne a hľadím von.
Za sklom sa rozprestiera mesto. Umyté dažďom, pokojné, akoby sa potichu pripravovalo na nový týždeň. Aj vietor konečne ustal.
Nakoniec odomknem obrazovku a vytočím číslo. Bez rozmýšľania.
„Ahoj, mami… Ako sa máte?“ začnem opatrne. „Premýšľala som, či by sme si nespravili malé rodinné stretnutie. Niečo ako výlet na chatu. Zavolali by sme aj Kamila s Evou a deťmi. A možno aj tetu Vierku s Mariánom. Aby bolo veselšie…“
…
„Nie, mami, nie som chorá.“
…
„Ani sa nevydávam. Len… chcela by som vás vidieť.“
…
„Áno, môžeme prísť aj k vám. Ale na chate by to predsa len bolo… iné.“
…
Vzdychnem… „Chápem. Vy s otcom máte radi svoje pohodlie.“ Usmejem sa. Napriek všetkému. „Dobre. Zastavím sa u vás budúci víkend. Môžem. Áno, zavolám aj Kamila… Samozrejme. Aj ja vás ľúbim. Pozdrav otca a prajem vám pekný večer. Pá.“
Zložím a chvíľu len sedím pri stole. Prečo si TOTO robím? pýtam sa sama seba. Vedela som presne, ako ten rozhovor dopadne. Ale chcela som si byť istá, že im nekrivdím. Že som to aspoň skúsila.
Otvorím poslednú fľašu bourbonu, ktorá mi zostala z víkendovej žúrky, a odpijem si priamo z fľaše. Cítim, ako ma páli v hrdle, ale zároveň ma to čudne upokojuje. Skontrolujem SMS správy. Nikto mi nepíše.
V spálni sa vyzlečiem donaha, prehodím si cez plece veľký uterák a zamierim do kúpeľne. Som vyčerpaná. Dám si dlhú, horúcu sprchu. Voda mi steká po pokožke a ja sa pomaly zbavujem napätia, ktoré sa vo mne znova nazbieralo. Zabalím sa do mäkkého uteráka a zvalím sa na posteľ. Musím si oddýchnuť. Zajtra idem do práce. A nesmiem meškať.
Celý týždeň som ako bez duše. Neviem sa sústrediť. V práci otváram ten istý mail už asi desiatykrát, ale vôbec netuším, čo sa v ňom píše. Telefón držím stále poruke, pohľad mi naň padne každých päť minút. Nič. Ondrej sa neozval. Ani správa, ani len smiešny gif. V hlave si prehrávam ten večer zas a znova. Ten bozk. Bol to len moment? Zmätok? Alebo to niečo znamenalo?
Prstami sa dotýkam retiazky, ktorú mi vtedy vložil do dlane. Srdce, kotva, kríž. Moja starká mi ho dávala so slovami: „Pomôže ti nájsť pravú lásku. Len ho maj stále na krku.“ Je to taký malý poklad z minulosti, ktorý som považovala za stratený. A teraz… som ja tá, čo je stratená.
„Kati?“ ozve sa Janka spoza môjho monitora. Zdvihnem hlavu, ako keď ma niekto vytrhne zo sna. „Hm?“ vyšlem jej slabý úsmev.
„Si v pohode? Si nejaká… mimo celý týždeň.“
„Som len unavená,“ zaklamem rýchlo. Nechcem nič vysvetľovať. Ani sama sebe to neviem vysvetliť.
Poobede odídem skôr. Zbalím sa rýchlo, bez rozlúčky, len Janke zamávam rukou a bežím. Zajtra večer ma čaká návšteva u rodičov. Už teraz cítim v žalúdku hrču. Presne viem, čo ma čaká. Dlhé pohľady, hodnotiace ticho, mama, ktorá sa bude tváriť, že nič nehovorí… ale povie všetko.
Stojím pred dverami a mám poslednú šancu to otočiť a utiecť.
„Ahoj, mami,“ poviem a snažím sa o úsmev, keď otvorí dvere. Má na sebe zásteru a vlasy zopnuté ako vždy do jednoduchého drdola. Chvíľu sa na mňa díva, akoby zisťovala, či som dostatočne upravená. „Ahoj. Prišla si skoro. Ešte nemám hotovo,“ povie sucho.
Vchádzam dnu, vyzujem sa, odložím bundu. Vôňa pečeného mäsa sa šíri celým bytom, ale mne je akosi ťažko pri srdci.
„Pomôžem ti niečo dokončiť?“ spýtam sa, ale ona len mávne rukou. „Nie, ty si oddýchni. Si predsa unavená po ceste. Alebo máš iné starosti?“
To znie ako výčitka. Presuniem sa do obývačky, tam sa zvítam s otcom. Jeho vrúcne objatie je úprimné.
„Volala som Kamilovi. Vraj príde aj s deťmi,“ povie mama neskôr, keď nalieva do pohárov drahé talianske víno. „Eva musela ísť do práce, má službu celý víkend, tak príde len on.“
„To je fajn,“ poviem ticho. „Vieš, Katka, už by si sa mala usadiť. Taká si pekná, šikovná… na čo čakáš?“ Zovrie ma pri srdci. Chcela som len obyčajný večer. Bez otázok. Bez výčitiek. Nie som tu na pohovore. Som tu ako dcéra.
„Mami, ja sa mám dobre,“ poviem ticho. „Nie každý musí hneď zakladať rodinu.“
„To nie je o tom. Ale čas beží. A my s otcom nebudeme večne mladí.“
„Áno… viem,“ poviem a zhlboka sa nadýchnem. „Ale ja potrebujem najprv nájsť samu seba.“
Mama sa na mňa len uprene pozrie. Je v tom viac než len obava. Je v tom nepochopenie. A možno trochu smútku. Na chvíľu sa rozhostí ticho. Kamil práve dorazí, deti sa rozbehnú po byte a všetko sa akoby vráti do pohybu. Využijem chvíľku a ospravedlním sa. Potrebujem byť sama. Zatvorím sa na balkón s pohárom vína. Pozriem na hviezdy. A zas klesnem pohľadom na displej. Stále nič. Už je to týždeň.
Sedíme okolo stola, všetko je dokonale naaranžované – biely obrus, zlatý príbor, krištáľové poháre. Na tanieroch porcie akoby z časopisu Fine dining. Mama prináša posledný chod a sadne si k nám s výrazom, že všetko musí byť úžasné.
„Mami,“ ozve sa opatrne Kamil, keď deti dojedli a hrajú sa pod stolom, „s Evou máme o dva týždne výročie. Rezervovali sme si víkend v Tatrách. Nechcela by si nám… postrážiť deti? Iba jednu noc. Zo soboty na nedeľu.“ Mama sa okamžite zatvári, akoby sa jej niekto spýtal, či by sa nechcela nechať zatvoriť do cely s gorilami.
„Ale Kamil… veď vieš, že tie vaše deti sú neposedné. Ja na ne nemám nervy. Mňa by z toho na týždeň rozbolela hlava.“
Kamil sa ani nebráni. Len si smutne vzdychne a pokrčí ramenami. Otec si odkašle… A v tej chvíli sa ozvem. Skôr než si to stihnem premyslieť.
„Ja ich vezmem,“ poviem a pozriem sa naňho. „Spravíme si nejaký dobrodružný výlet. Bude to zábava.“
„Fakt?“ rozžiaria sa mu oči.
„Jasné,“ usmejem sa. „Aspoň sa s deťmi lepšie spoznáme. A vy si oddýchnete.“
Pozriem sa na mamu. Jej tvár je nepreniknuteľná. Ani vďačnosť, ani zahanbenie. Len kamenný úsmev. Tak veľmi po tých vnúčatách túži, stále to opakuje – ale len na diaľku. V skutočnosti ich nedokáže zvládnuť. Nechce ich. Len predstavu o nich. Predstiera, že si nevšimla moju výčitku v pohľade. Namiesto toho vstane, vezme prázdne taniere a z kuchyne sa ozve:
„Dáte si dezert? Urobila som panna cottu s malinovým coulis.“
Samozrejme, že urobila. Nič tu nie je náhodné. Každý detail je vypočítaný, každé sústo dokonale vychutené. Tento byt je ako výstavná sieň. Všetko je tu bezchybné, lesklé, zladené. Ale chýba tu to najdôležitejšie. Cit. Láska. Porozumenie.
Sedím tam a rozmýšľam, ako som si roky myslela, že toto je normálne. Že takto fungujú rodiny. Že city sú pre divných a objatia len zbytočný zlozvyk. Až do minulého piatka. Až kým som nezažila večer v dome plnom smiechu, kde sa ľudia dotýkali, žartovali, rozprávali jeden cez druhého a ochutnávali si navzájom z tanierov. Kde láska nebola v slove, ale v geste. V teple domova. V blesku, čo na chvíľu osvetlil dvoch ľudí, čo sa k sebe sklonili v kuchyni bez svetla.
Mama postaví predo mňa sklenený pohár s dokonale zarovnanou vrstvou krému a malinového prelivu. „Ďakujem,“ poviem a vezmem lyžičku. Ale neviem si to vychutnať.
Pokračovanie:
K apitola 5 ~ Únos
Ak sa ti páčia moje stránky a príbehy, podpor moju tvorbu na ko-fi.
Tvoja podpora tohto webu kúpou e-booku za symbolickú cenu alebo kúpa virtuálnej kávy prinesie nové vášnivé príbehy, lahodné recepty
a… možno aj niečo nečakané…
Ďakujem ti.
s 💛Mari Nice
Katarína a jej dobrodružstvo:
💛
