Katarína K 3 ~ Blesky v diaľke
Otvorím fľašu bourbonu. Viečko cvakne, vôňa sa rozleje do priestoru a o chvíľu už nalievam a rozdávam poháriky, ktoré mi niekto podstrčil na stôl. Neviem, komu prvému, lebo všetci sa prihovárajú, predstavujú, smejú.
Pani učiteľka Marienka – teda starká, ako ju tu všetci volajú – si tleskne do stehien a postaví sa. „Toto dievča,“ ukáže na mňa, „toto dievča bolo jedna z mojich najmilších žiačok. A najväčších spachtošov.“
Privriem oči. Už tuším, čo príde.
„Pamätáte sa na výlet do Banskej Štiavnice? Všetci sme sedeli v autobuse, zbalení, pripravení. A Katka nikde. Ani stopa.“
„Zaspala som,“ priznám so smiechom.
„Nie raz, dieťa moje. Nie raz!“ Starká sa smeje, kýva prstom a všetci okolo vybuchnú do smiechu. „Ale keď prišla, vždy to stálo za to. S nosom červeným, očami zlepenými, ale úsmev od ucha k uchu. A v ruke nejaká kniha. Tak si získala každého.“
Niekto mi doleje ďalší pohár grogu. Už neviem, koľký v poradí. Teplo z alkoholu aj zo slov mi stúpa do líc. Pozerám na tých ľudí – na ich vrásky, rozpustené vlasy, detské hlasy, na smiech a vône večere, a zrazu mi v hrdle zaškriabe niečo zvláštne. Túžba. Túžba ich stretávať častejšie. Nechať sa objať touto rodinou, hoci nie je moja. Ale cítim, že by mohla byť.
Vedľa mňa si prisadne Ondrej. Ani si ho nevšimnem, až kým mi nezdvihne dlaň a niečo do nej nevloží. Pozriem sa. Zlatá retiazka. Jemná, lesklá. A tri prívesky. Srdce. Kotva. Kríž.
Zarmznem.
„Zostala mi v rukách… vtedy,“ povie ticho. „Keď si sa učila lietať zo schodov. Písal som ti aj správu, ale neodpovedala si.“
Pohľad mi padne na retiazku. Prsty sa mi chvejú, keď ju zvieram. „To… to je moja. Od mojej starkej. Myslela som, že… že je navždy preč.“
Pozerám na Ondreja, ako sa nenápadne usmieva, ako ma necháva držať niečo, čo pre mňa znamená celý svet.
„Ďakujem,“ zašepkám.
Nepovie nič. Len sa dotkne môjho pleca. A ja viem, že som tu správne.
Celý večer je ako z filmu. Smiech, hudba, vôňa vareného grogu, rumu a bourbonu, staré piesne, ktoré poznajú len dospelí, a deti, čo si vymýšľajú vlastné tance. Ondrej ma nečakane chytí za ruku a pozve do tanca. A mne sa chce smiať. Tancujem. S Ondrejom. Akoby to bolo úplne normálne.
Neskôr mi Oľga ustelie posteľ vo svojej izbe. Je to útulná drevená izbička pod šikmou strechou s mäkkou perinou a poličkou plnou kníh a fotiek. „Ďakujem, dobrú noc,“ dvere sa zavrú. Ale zaspať sa mi nedarí.
O chvíľu sa potichu vykradnem z izby, nohy mi šuštia po drevenej podlahe. Kuchyňa je tmavá. Nezasvecujem svetlo, nechcem zobudiť celý dom. Otvorím dvierka, chladnička zavrčí, nalejem si studenú vodu a postavím sa k oknu. Vonku stále leje ako z krhly. Blesk roztrhne oblohu, hrom sa prevalí ponad les. Z oblohy padá vodopád.
Zrazu si uvedomím, že nie som sama. Takmer mi vypadne pohár z ruky. Zdesene sa otočím, keď ďalší blesk na sekundu osvetlí kuchyňu.
Ondrej. Stojí opretý o kuchynskú linku na druhej strane miestnosti, bosý, s rozstrapatenými vlasmi a pozoruje ma. Určite tam bol skôr ako ja.
„Prepáč,“ šepne. „Nechcel som ťa vyľakať.“
„Tiež nevieš zaspať?“
„Nie.“
Postaví sa vedľa mňa, opierame sa o kuchynský ostrovček s kamennou doskou. Obaja mlčíme. Ticho sledujeme, ako sa búrka preháňa lesom. Hromy sa odrážajú od kopcov, vietor hučí v korunách stromov.
„Máš úžasnú rodinu,“ prehovorím nakoniec. „Netušila som, že Marienka je tvoja starká. Možno mi to malo docvaknúť… veď máte rovnaké priezvisko.“
Ondrej sa potichu zasmeje. Ten smiech má v sebe niečo domáce, pokojné. „Ako sa ti darí v novej práci?“ opýta sa. „Ja… nechcel som, aby si odišla z firmy.“
Na sekundu sa zamračím. Neviem, kam tým mieri. Otočí sa ku mne a v tej chvíli blesk roztrhne nebo. Na zlomok sekundy zbadám jeho tvár, tie zasnené modré oči, ktoré si pamätám z nášho prvého stretnutia… a z toho pádu zo schodov.
„Prečo?“ opýtam sa trochu neisto, možno až hlúpo.
„Lebo mi je s tebou dobre,“ povie jednoducho. „Páči sa mi, ako sa smeješ. A ako snívaš o hrdinoch – tých svojich hororových kníh.“
Zasmejem sa. Ticho, s úľavou. „No, dnes som jeden taký malý horor zažila, keď som sa stratila v lese. Priznám sa, že mi nebolo všetko jedno.“
Prikývne. „A priviedlo ťa to sem. K nám… Ku mne.“
Pozriem sa smerom, kde v hustom prítmí len tuším jeho tvár. Okolo nás je ticho, takmer hmatateľné, len búrka vonku nám k tomu hrá svoju divokú áriu. A vtom cítim jeho dych na svojej pokožke. Prichádza to nečakane, a predsa tak prirodzene.
Pobozká ma. Krátko, opatrne. Skúmavo.
Neodtiahnem sa. Naopak, na ten zlomok sekundy sa svet vonku prestane krútiť. Moje telo stuhne v príjemnom šoku a ja len vnímam tú blízkosť, ktorú som pod vedome hľadala. Neviem, čo mu mám povedať, slová sa mi zasekli niekde hlboko v hrdle. Ale možno to teraz ani nie je potrebné. Niekedy ticho povie viac než celý román.
Ráno už neprší. Chcem zdvorilo odmietnuť raňajky, no Marienka má jasný postoj: „Do lesa ťa hladnú nepustím. Jesť sa musí. Aj keby sa nebo pretrhlo.“
Usmejem sa, ďakujem a nakoniec si dám aspoň krajec chleba s domácim lekvárom a teplý čaj. Je mi to vlastne veľmi príjemné. Vzduch je čerstvý, sýty, prevoňaný mokrým ihličím a dažďom. Na oblohe sa konečne ukazuje kúsok modrej. Kým si na nohy ťahám stále mokré tenisky, pozriem cez okno na les, ktorý včera vyzeral ako scéna z katastrofického filmu.
Blato čvachtá pod nohami, ale to vôbec neprekáža. Je krásne. Chata Jozef, ktorú som včera v búrke hľadala, je odtiaľto naozaj kúsok. Odbočku som minula asi o desať kilometrov. Dnes som tam za dve minúty. Včera mi to trvalo takmer hodinu a kopec nervov. Aj telefón sa konečne spamätal a po ťažkej noci znova chytil signál.
Lúčim sa s rodinou, ktorá ma prijala, akoby som bola ich vlastná. Marienka ma objíme, Oľa mi ešte podá mikinu „pre istotu“ a Ondrej… len sa usmeje. Ten pohľad si nesiem so sebou.
Odchádzam tam, kam som pôvodne mierila. K svojim kamarátkam, ktoré – som o tom presvedčená – teraz niekde hystericky zvolávajú pátracie tímy. Keď prichádzam k rybníku a míňam smrekový lesík, z diaľky ich zbadám. Sedia na lavičke pred chatou, tváre otočené k slnku, vychutnávajú ranné teplo. Vôbec nevyzerajú vystrašene.
Keď ma zaregistrujú, vstanú, mávajú rukami a bežia mi naproti.
„Kde si sa flákala? Mysleli sme, že si ešte v robote!“
„Veď som vám písala…“
„Signál bol na figu. Mysleli sme, že ťa búrka chytila v meste, tak si zostala doma.“
Objímeme sa. Všetko je v poriadku. Aspoň navonok. Ale moje myšlienky, nech sa snažím akokoľvek, zalietajú naspäť. K tej chate. K tomu teplu, smiechu, vôni grogu a halušiek. K Marienke. K Oľge. K ľuďom, ktorí si v daždi navzájom držia dáždnik nad hlavou. A hlavne – k Ondrejovi. K jeho dotyku. K tomu letmému bozku v tme, ktorý mi stále páli pery.
Pokračovanie v K 4 ~ Rodinná expozícia
Ak sa ti páčia moje stránky a príbehy, podpor moju tvorbu na ko-fi.
Tvoja podpora tohto webu kúpou e-booku za symbolickú cenu alebo kúpa virtuálnej kávy prinesie nové vášnivé príbehy, lahodné recepty
a… možno aj niečo nečakané…
Ďakujem ti.
s 💛Mari Nice
Kapitoly:
💛
