Katarína K 2 ~ Búrka
Za Orechovou lúkou zaboč doľava, potom už len po lesnej ceste. Na konci cesty je rybník, pri ňom chata. Nemôžeš to minúť.
Také sú inštrukcie od dievčat.
Búrka sa spustila náhle, akoby sa obloha rozhodla naraz vyliať celé more. Dážď bubnuje na čelné sklo tak silno, že stierače nestíhajú odvádzať vodu. Vidím sotva na meter pred seba. Cesta sa stráca pod kolesami, zmenila sa na prudkú rieku plnú blata a konárov padnutých zo stromov. Každá ďalšia zákruta v hustom lese ma viac a viac oddeľuje od zvyšku sveta. Blesky križujú oblohu s hrozivou nepravidelnosťou, osvetľujúc na okamih pokrútené siluety stromov, ktoré sa kolíšu v prudkom vetre ako živé bytosti. Hrom prichádza takmer súčasne – mohutný, surový, búšiaci priamo do hrude.
Auto pláva ako loď na rozbúrenom mori. Ale ja pokračujem. Musím sa dostať na tú chatu!
Zvieram volant oboma rukami, takmer nedýcham. Oči mám nalepené na mokré sklo. Telefón, môj jediný spojenec, sa definitívne vzdal – obrazovka potemnela, signál zmizol. Ostala som sama, len ja a Pablo.
V mysli sa mi vynárajú scény z hororov, ktoré som prečítala. „To zvládnem… určite to zvládnem,“ šepkám si popod nos. „Musí to tu niekde byť. Povedali pri jazere.“ Spomienky na pokyny, ktoré si opakujem v hlave, sa topia v panike.
Po hodine blúdenia vidím svetlá! Je tam chata! Aj zaparkované autá! Srdce sa mi rozbúcha ešte viac, ale tentoraz od úľavy. „Chata,“ vydýchnem, takmer som sa rozosmiala. „Našla som ju.“
Zaparkujem na najvzdialenejšom možnom mieste od vchodu, ktoré mi baby prenechali. Motor stíchne, no búrka ďalej buráca. Vyleziem do dažďa a okamžite som premáčaná do poslednej nitky. Nevadí.
V kufri auta mám cestovnú tašku s oblečením a osobnými vecami, ale po tú si prídem, až keď prestane pršať. Z debničky vytiahnem len dve fľaše. Zohnala som za dobrú cenu fakt kvalitný Bourbon. Držím fľaše pevne v rukách, je to môj príspevok na víkendový žúr. Rozbehnem sa cez lejak. Hneď na prvom kroku sa po členky zaborím do mláky. Studená voda mi premáčala tenisky. Pribehnem k dverám, samozrejme, že baby zamkli dvere. Klopem. Nič. Biela pracovná blúzka je premáčaná a úplne priesvitná. Prilepila sa mi k telu a z lakťov mi steká voda. Hlavu mám sklonenú, ale aj tak mi voda steká po nose cícerkom.
Zabúcham znova a ešte hlasnejšie. Konečne sa otvoria dvere. Vtlačím sa dnu do chaty, už nechcem stáť v tom daždi ani sekundu. „Čaute, tak som tu. Aha, čo mám!“ zakričím a snažím sa vyzuť premáčané plátenky bez toho, aby som si rozviazala šnúrky. Keď konečne vyhrám boj s topánkami, rozhliadnem sa po spoločnosti.
Nie sú to moje kamarátky. Nie je tu ani jedna z nich. S prekvapením sa na mňa pozerá nejaká rodina. Je tu veľa ľudí rôznych generácií. Cudzie deti pribehnú ku mne a kričia: „Ahój! A ty si kto? Si Ondrejova frajerka? Si pekná.“
Ehm… Prosím?
„Je toto chata Jozef?“ spýtam sa slabým hlasom, ale odpoveď už tuším.
Smiech. VŠETCI sa smejú. Toto je súkromná chata.
„Ahoj, Katka,“ ozve sa za mnou známy hlas. Bojím sa otočiť. Ondrej?! To hádam nie! Moje zmätenie narastá, už mi začína byť zima a drkocú mi zuby. Podo mnou sa vytvorila mláčka dažďovej vody, ktorá zo mňa steká. Asi mám horúčku a halucinácie.
„Poď, moja, posaď sa ku kozubu,“ ozve sa ďalší známy hlas. Pani učiteľka Marienka. Prehadzuje mi deku cez ramená ako dobrá mama. „Ondrík, zober jej tie fľaše, prosím.“
Ondrej mi berie fľaše. „Áno, starká.“
– Starká? – niečo mi ušlo?
Sedím pri kozube a snažím sa zorientovať. Cítim príjemné teplo ohňa. Obzerám si týchto milých ľudí a rozmýšľam, kde sa stala chyba. Bourbon som ešte nepila. Ale… netuším, ako som sa sem dostala. Prešla som cez paralelný vesmír? Alebo len… zle odbočila?
„Takto premáčaná tu sedieť nemôžeš,“ prihovorila sa mi znova pani učiteľka Marienka. Prekvapene sa na ňu pozriem. Je drobná, usmievavá, s husto prešedivenými vlasmi zopnutými do vrkoča a v očiach má tú hrejivú dobrotu, akú dokážu vyžarovať len ženy, ktoré celý život niekomu s láskou pomáhajú.
„Hneď ti nachystáme teplú sprchu a niečo suché na seba. Olinka, zlatko, prosím ťa, vezmi ju hore a daj jej niečo zo svojho.“
„Jasné, starká,“ ozve sa z rohu miestnosti, mladá žena s podobnými rysmi ako Ondrej. Má modré oči, veselý úsmev a vlasy ani hnedé ani blond. „Poď so mnou, hore je kúpeľňa a moja izba. Teplá voda ti urobí dobre a zajtra pôjdeme hľadať tvoju Chatu Jozef.“
„Ďakujem vám… všetkým.“
O chvíľu už stojím pod horúcou vodou, ktorá mi steká po šiji, ramenách a konečne roztápa chlad, ktorý sa mi vpil až do kostí. Stres z práce, jazdy, búrky, neistoty – všetko sa pomaly zmýva. Oľga mi nachystala mäkké tepláky, ponožky a pohodlnú mikinu s nápisom:
„Terapia je fajn, ale poldeci funguje hneď.“
Keď sa vrátim späť dolu, do drevom obloženej obývačky plnej tepla, svetla a smiechu, Ondrej mi už podáva šálku. „Domáci grog. A netvár sa, že ho nechceš.“
V miestnosti je asi pätnásť ľudí rôzneho veku. Niektorí sedia na gaučoch, kreslách stoličkách, iní na vankúšoch na zemi. Niekto sa smeje, deti sa doťahujú pri hre s kartami. Pani učiteľku všetci oslovujú starká. Práve poťahuje za ruku svojho manžela – nie veľmi vysokého, zavalitého pána v károvanej košeli, ktorého som hneď spoznala. Je to on, ktorý sa tak smial pri tom incidente s klobúkom.
„No poď, Jožko, nenechaj sa dvakrát prosiť,“ smeje sa starká, a keď sa rozľahla hudba – nejaká pomalá melódia z rádia. Pustili sa do jednoduchého tanca a hneď sa pridali aj ďalší.
Stojím bokom s horúcim grogom v rukách, pozorujem ich a niečo sa vo mne pohlo. Ten obraz – rodina pohromade, smiech, dotyky, nefalšovaná blízkosť – je pre mňa zvláštne cudzí. Moja vlastná rodina je formálna, chladná, vždy s napätím ukrytým pod hladkou vrstvou slušnosti a dokonalosti. Nikdy nebol čas, nálada alebo záujem byť naozaj spolu. Tu je to iné. Cítim sa, akoby ma niekto nečakane vpustil do sveta, ktorý dovtedy existoval len v príbehoch.
Z myšlienok ma vytrhla Oľga: „Nie si hladná? Starká robila halušky. A potom môžeš otvoriť ten bourbon. Všetci sú zvedaví, čo si to priniesla.“
Prikývnem. „Rada. Je to aspoň niečo, čo vám môžem ponúknuť za moju záchranu.“
O chvíľu už sedím medzi nimi s tanierom na kolenách, pohárom v ruke a úsmevom, o ktorom som ani netušila, že mám. Z dažďa, bleskov a blúdenia sa stala len vzdialená minulosť – a ja zažívam celkom iné dobrodružstvo, ako som plánovala.
Pokračovanie v K 3 ~ Blesky v diaľke
Ak sa ti páčia moje stránky a príbehy, podpor moju tvorbu na ko-fi.
Tvoja podpora tohto webu kúpou e-booku za symbolickú cenu alebo kúpa virtuálnej kávy prinesie nové vášnivé príbehy, lahodné recepty
a… možno aj niečo nečakané…
Ďakujem ti.
s 💛Mari Nice
Kapitoly:
💛
