Katarína K 6 ~ Tanec v prítmi nežná verzia
Chata vonia drevom a bylinkovým čajom. Je tu teplo, oveľa teplejšie než vonku. Akoby tu žil iný svet. Opatrne položím ľalie na stôl a postavím sa neisto na rohožku. Ondrej stojí kúsok odo mňa, pozerá sa, ako si vyzúvam topánky.
„Nechcela ťa uniesť, len… no, Oľga je svojská,“ zamrmle a pošúcha si zátylok.
„Takže to bolo dohodnuté?“ zdvihnem obočie, hoci v hlase sa mi zaleskne jemná výčitka.
„Ak to niekto plánoval, tak ja o tom nič neviem,“ usmeje sa trochu kútikom úst. „Ale… som rád, že si tu.“
Pomaly prikývnem, no vnútri cítim drobnú nervozitu. Radosť sa mieša s neistotou, všetko je… krehké.
„A ľalie sú krásne. Starká bude nadšená. Mám ich dať do vázy?“
„Môžem ich naaranžovať sama, ak mi ukážeš, kde ju nájdem.“ Ukáže smerom k otvorenej kuchyni. Nájdem vázu a začnem kvety ukladať. Ondrej si za ten čas sadne ku krbu. Oheň tlie, len tak jemne praská. V miestnosti sa rozlieha pokoj, ale vo mne to vrie.
Nakoniec vázu postavím na kamennú dosku z bieleho mramoru na kuchynskom ostrovčeku a sadnem si oproti nemu.
„Nepísal si…“ vyrieknem to skôr, než si stihnem premyslieť, či vôbec chcem. Ondrej sa na mňa pozrie zhlboka sa nadýchne.
„Chcel som. Niekoľkokrát. Ale… nevedel som, čo mám napísať. Mal som pocit, že to pre teba nič neznamenalo. Nič si nepovedala, nijako si sa nevyjadrila…“
„A pre teba?“ opýtam sa potichu. Slová sú ako sklo – priezračné, ale ostré. Zľahka pokrúti hlavou. „Pre mňa bol problém práve to, že nebolo chvíľkové. Bolo to skutočné. Dlho som túžil ťa pobozkať,“ prizná ticho. Oheň zapraská. V žalúdku sa mi prevracia teplý uzol. Mám chuť sa pohnúť, nohy mám ťažké ako olovo.
„Myslela som, že sa už nikdy neozveš,“ priznám.
„Myslel som, že na to chceš zabudnúť.“
„Nie. Len som sa bála, že som si to celé len namýšľala. A keď si sa neozval…“ preglgnem, „tak som si to začala aj myslieť.“
Ondrej sa postaví, pomaly prejde ku mne a sadne si vedľa. „Nechcem, aby si si to myslela.“
Cítim, ako sa mi do očí tlačia slzy. Nie smútku. Skôr úľavy. Možno aj viny, že som tomu nedala šancu skôr. Ale hlavne nádeje. Pozriem naňho. Je blízko. Blízko ako vtedy pri obloku. Blízko, no teraz o niečo istejšie. Už viem, že ten krok môžem urobiť. Že sa mi z neho nepodlomia kolená.
„Zohrial som čaj. Chceš?“ spýta sa mäkko, trochu rozpačito, aby prerušil tú náhlu intenzitu.
Usmejem sa. „Iba ak do neho pridáš dobrý rum.“
„Pozrieme si nejaký film?“ začne prehrabávať cédečka v poličke. „Máme tu napríklad Princezná a žaba, Kráska a zviera, Princezna ze mlejna, Snehulienka, Popoluška a…“ chvíľu sa prehrabuje, potom víťazoslávne ukáže jeden obal, „… a tu je niečo skutočne zaujímavé – Barbie a diamantový zámok.“
Rozosmejem sa. „Nie, ďakujem. Dnes nemám náladu na takéto vážne témy natočené podľa skutočných udalostí.“
Ondrej sa uškrnie, položí cédečko späť do police. „A čo tak trochu hudby?“ Zapne starý prehrávač a miestnosťou sa rozleje známa melódia. Adam Ďurica a jeho Zatancuj si so mnou. Pozriem sa na neho podozrievavo.
„To máš pripravené?“
„Nie,“ pokrčí plecami. To má naladené starká. Oni presne vedia, kedy a čo majú hrať.“ Zasmeje sa.
Potom sa ku mne nakloní a s prehnaným úklonom mi ponúkne ruku. „Smiem prosiť?“
„Samozrejme. Budem rada.“ Chytím ho za ruku. Najprv len tak váhavo, jemne. Ruky sú teplé, pevné. Postupne sa rozkývame v rytme. Nie je to valčík ani tango. Nie je to vlastne žiadny známy tanec. Je to náš tanec – krok sem, krok tam, smiech, ticho, pohľad, záklon. Hudba v pozadí už nie je dôležitá. Tancujeme vlastnú melódiu.
Cítim, ako mi srdce bije trochu rýchlejšie. A keď pieseň dohrá, zostaneme chvíľu stáť. Naše telá sú blízko. Možno až príliš. Cítim vôňu jeho trička, zvyšky bylinkového čaju v jeho dychu, jemný dotyk jeho dlane na mojej. Pozriem mu do očí. A v tom momente… váha. Znova váha. Prečo? Vždy váhal. Aj v práci, keď sme boli len kolegovia, vždy zostal v úzadí. Nikdy nič neurobil z vlastnej iniciatívy. A potom prišla Oľga, ktorá za neho urobila to, čo by mal on. A teraz sme tu. Sme sami. Už-už chcem niečo povedať, nejako ho povzbudiť, ale vtom sa nahne. Konečne.
Keď sa nám pery stretnú, je to bozk, ktorý páli. Najprv zdržanlivý, neistý, potom hlbší, smädný. Jeho dych chutí po bylinkovom čaji, môj po nervóznom očakávaní. Ruka sa mi zachveje v jeho. Všetko vnútri vo mne vrie. Od túžby. Od uvoľnenia napätia, ktoré som so sebou nosila celý týždeň. Neviem, koľko to trvá. Možno sekundu. Možno večnosť.
Odtiahne sa, ale stále sa dotýkame čelami. Obaja ticho dýchame a v tom tichu, ktoré medzi nami visí, nepoviem už ani slovo. Ani on nie. Len sa na seba pozeráme. Dlho. Oheň praská v kozube a vzduch v miestnosti je ťažký, napnutý ako struna. Stojím pred ním, vnímam, ako sa mi hrudník dvíha v krátkych, netrpezlivých nádychoch, a sledujem jeho tvár, ktorej črty sa topia v tieni. Vidím mu to na očiach – znova váha, presne tak ako vždy.
Položím mu ruku na hruď, cítim jeho splašené srdce a vediem ho smerom ku kuchynskému ostrovu. Už niet cesty späť a ja ju ani nehľadám. Jemne ma zdvihne a posadí na kamennú dosku. Studený mramor podo mnou ostro kontrastuje s horúčavou, ktorá mnou pulzuje. Skúmam jeho tvár, prechádzam mu po pleciach, akoby som sa chcela uistiť, že je to skutočné. Cítim jeho nehu, no ja sa nebojím – som silnejšia, než si myslí.
Svet okolo nás prestáva existovať. Každý dotyk, každé krátke nadýchnutie je ako elektrický výboj. Sme tu len my dvaja, stratení v prítomnom okamihu, vedení túžbou, ktorá sa v nás hromadila celé týždne. Moje meno na jeho perách znie ako tichá prosba. Keď sa k sebe pritisneme v úplnej blízkosti, cítim, ako zo mňa opadá všetko napätie a neistota.
A práve vtedy sa môj lakeť dotkne vázy s ľaliami.
Tá sa prevráti, dopadne na podlahu a roztriešti sa na tisíc drobných črepín. Voda sa rozlieva po dlážke a biele lupene sa rozsypú ako hviezdy. Ale nám je to jedno. Vôňa ľalií sa mieša s blízkosťou našich tiel a čistou, spaľujúcou vášňou. Sledujem jeho sústredenú tvár a naše pohľady sa spoja v jedinom bode, v ktorom je ukrytá celá pravda. Strácame sa jeden v druhom a ja viem, že v tejto chvíli nič iné neexistuje. Patríme si.
Náš dych sa postupne upokojuje, až kým sa nepoddáme spoločnej úľave. Zostávam ležať na kamennej doske – zadýchaná a konečne šťastná. Cítim na sebe jeho pohľad. Keď otvorím oči, stojí pri mne, opretý dlaňami o chladný kameň, a hľadí na mňa, akoby si ten obraz chcel navždy vryť do pamäti. Pomaly sa ku mne skloní a pobozká mi rameno.
„Si nádherná,“ zašepká. Usmejem sa. Viem to. Pretože ma konečne niekto vidí presne takú, aká som.
Neskôr nájdeme veľkú sklenenú fľašu od uhoriek. Naaranžujeme do nej zachránené ľalie a ticho sa na seba usmejeme. Kuchyňou sa znova šíri vôňa kvetov a prísľub niečoho nového.
💛
Pokračovanie v K 7 ~ Skutočná oslava
💛
Ak sa ti páčia moje stránky a príbehy, podpor moju tvorbu na ko-fi.
Tvoja podpora tohto webu kúpou e-booku za symbolickú cenu alebo kúpa virtuálnej kávy prinesie nové vášnivé príbehy, lahodné recepty
a… možno aj niečo nečakané…
Ďakujem ti.
s 💛 Mari Níce
Katarína a jej dobrodružstvo:
💛
