Katarína K 1 ~ Šibnutý vietor
Silný vietor zdvíha ženám sukne. Pokúša sa aj o tú moju, ale márne – siaha mi poctivo až pod kolená. Keď neuspeje s odhaľovaním, začne sa mi aspoň zlomyseľne ovíjať okolo nôh ako prítulná mačka. Výsledok? Beznádejne sa zamotám do látky a (ne)elegantne sa rúcam dolu schodmi priamo na chodník.
Šibnutý vietor! Naozaj, už mi chýba len ten čarodejnícky klobúk a metla.
Rozhodím rukami, aby som chytila rovnováhu, no tá si zjavne vybrala dovolenku.
V poslednej sekunde ma zachytí niečí pevný stisk.
„Ahoj, Katka,“ zaznie mi tesne pri uchu. Zrazu sa moja tvár ocitne nebezpečne blízko cudzej.
Bývalý kolega Ondrej. Usmieva sa a vonia ako reklama na rannú sviežosť – kombinácia zubnej pasty a (rozhodne nie lacnej) vody po holení.
„Ondrej,“ vykoktám a nahodím úsmev. Taký ten typický firemný, ktorý dostaneš na uvítacom školení spolu s prístupovými údajmi do Outlooku.
„Ako sa ti darí?“ stále ma drží v náručí ako princeznú v nízkorozpočtovej telenovele.
Ondrej… tichý pozorovateľ situácie. V práci býval ako šepkár z tieňa – vždy prítomný, nikdy nepočutý. Firemné akcie ignoroval, názory neprejavoval. Pôsobil ako múmia so zamestnaneckou zmluvou. A teraz ma tu drží ako Superman Lois Lane padajúcu z mrakodrapu.
„Asi… dobre. Vďaka za záchranu,“ snažím sa vymaniť z jeho zovretia, lebo to začína byť viac než čudné. Púšťa ma len veľmi neochotne.
„Prepáč, ale meškám. Zasa! Musím letieť. Ahoj!“ Vysypem to zo seba a vyrazím dopredu rýchlosťou toho vetra, ktorý to celé spískal. V taške mi zavrčí mobil. Správa. Ignorujem ju. Naozaj horí.
Vtom mi pod nohy pristane čierny klobúk. Zastavím a obzerám sa, komu uletel. Neďaleko stojí strapatá pani a vedľa nej muž, ktorý sa tak smeje, až sa drží za brucho. Ukážkový manželský pár: ona bez klobúka a on bez štipky súcitu.
„Ten je váš? Nech sa páči,“ podávam ho pani.
„Ach, Katka, ďakujem ti! Zachránila si ma pred tragédiou. Tento môj starý… je úplne nepoužiteľný!“ Plesne muža po pleci, zatiaľ čo on sa smeje ďalej. Zjavne má najlepší deň v týždni.
„Dobré ráno, pani učiteľka!“ dôjde mi konečne, s kým mám tú česť. „Prepáčte, hrozne sa ponáhľam.“
„Ani ja by som ju nespoznal, takú strapatú!“ volá za mnou jej manžel. „Vyzerá, akoby ju ten vietor zožul a vypľul späť!“
„Utekaj, Katka! A kde vlastne pracuješ?“ kričí za mnou triedna.
„Tu v banke!“ zakričím a miznem v dverách malej pobočky na námestí.
Naša triedna Marienka bola vždy zlatá žena. Moje školské meškania tolerovala s takou láskou, akoby tým zachraňovala svet. Vedela, že ranné vstávanie je pre mňa horor. Doslova – lebo ja milujem hororové knihy. Keď sa začítam, neexistuje čas. O tretej ráno, s očami ako lemur na kofeíne, si poviem: „Už len jednu kapitolu.“ A zrazu zvoní budík.
Za dverami banky už stepuje šéf. Neprehliadnuteľný. Miniatúrna sopka sekundu pred erupciou. Stojí tak strategicky, že sa nedá obísť.
„Bré ránko…“ pokúsim sa o mier.
„Dobré ráno?! KATARÍNA! Opäť meškáš! Musíš byť na pracovisku pätnásť minút pred otvorením!“ kričí ako siréna.
Bože, prosím, nech ho nevystrie, lebo ja ho oživovať nebudem. Aj keby ma za to odsúdili na doživotie.
„Prepáčte, šéfe, už sa to nestane.“ (Automatická odpoveď č. 2).
„To mi sľubuješ už dva mesiace. Čo je to s tebou? Tebe sa u nás nepáči?“
„Páči,“ šepnem a prešmyknem sa k stolu.
Šéf, alias Napoleon. Nízky chlap, večne namosúrený a zjavne presvedčený, že vedie vojnu proti vlastným zamestnancom. Ešte je len utorok, ale už rátam dni do víkendu. Čaká nás babská jazda na chate! Ale zatiaľ len fúka vietor, ktorý by aj teľa odniesol.
****
Celý týždeň sa snažím – naozaj sa snažím nemeškať, a konečne je tu piatok. Šéf sa dokonca na mňa usmial, keď som prišla o minútu skôr, ako je moja povinnosť.
Ale… bankový piatok má iný názor na to, ako má vyzerať záver ťažkého týždňa. Dnes prišli všetci blázni z okolia. Asi bude spln.
Hneď z rána ma precvičí Klient č. 1: Nahnevaný chlap, ktorý chce ten istý účet ako jeho sused. Len ten, žiaden iný. Vymenuvávam mu všetky druhy účtov, ktoré máme v ponuke. Ale ani jeden sa mu nepáči. Nemám mu podhadzovať tie účty pre všetkých, ale ten pre „vyvolených“. Nechápavo krútim hlavou. Iné nemáme. Treskne po mojom stole a odíde.
Klient č. 2: Dáma, čo si pamätá úplne iný úrok, než má v úverovej zmluve. Pochopiteľne, podpis na zmluve je jej, ale zmluva nie. „Minulý týždeň som jej podstrčila na podpis úplne iné papiere.“ Jasné. Ja a moje čarodejnícke triky.
Klient č. 3: staručký pán Novák. Chce zrušiť účet manželky, lebo ho štve. Vraj keď nebude mať peniaze, bude si ho viac vážiť. Logika hodná piatkovej reality šou.
O 14:00 si ma Napoleon zavolá do kancelárie. Hŕba papierov na jeho stole je čaká len na mňa.
„Katarína, toto musí ísť dnes na centrálu. Ja už musím odísť, tak je to na tebe. Verím, že ma nesklameš.“
Strčí mi kopu výkazov do rúk a odchádza. To len tak. Ako keby mi dal vyprať ponožky a zmizne.
Kým toto vybavím, isto zostarnem. Píšem babám, nech idú bezo mňa. Prídem neskôr, isto tu budem minimálne do osemnástej. Pablo (moje auto, francúzsky elegán v dôchodku) ma už čaká pripravený – ale dnes si musí počkať.
O 15:58 – dve minúty pred záverečnou – vchádza mladý pár s deťmi. Hypotéka im nevyšla. Ona kričí, on ma obviňuje zo sprisahania proti rodinám a ich deti hrajú pod mojím stolom schovávačku a neuveriteľne jačia. Kolegyňa Janka vedľa flirtuje s fešákom v obleku, akoby vypadol z obálky módneho časopisu. Môj život je cirkus, v ktorom mi zabudli dať šašovský nos.
O 17:00 konečne zamykám. Zvládla som to oveľa skôr, ako som si myslela. Potľapkám sa po pleci, zavriem banku a vyrážam.
GPS – nastavené.
Pablo – pripravený.
Ja – upotená a vyčerpaná, ale slobodná.
Pokračovanie v K 2 ~ Búrka
Tvoja podpora tohto webu prinesie nové vášnivé príbehy, lahodné recepty
a… možno aj niečo nečakané…
Ďakujem ti za tvoju priazeň a za to, že si mi kúpil sladkú kávu na ko-fi alebo tento príbeh ako e-book za symbolickú cenu
s 💛Mari Nice
Kapitoly:
💛💛💛💛
