Katarína K 7 ~ Skutočná oslava
Ešte spíme, keď nás prebudí dunenie motora pod oknami. O chvíľu už počuť dvere auta a Oľgin veselý hlas, ktorý priam exploduje tichom lesa. „Dobré ráno, holúbkovia!“ zakričí z priedomia a už sa s úsmevom prediera dnu, s rukami plnými tašiek. Za ňou vojde vysoký, sympatický muž, čo nesie dve debničky plné ovocia a fliaš. „To je môj manžel, Štefan,“ povie len tak mimochodom, ako keby oznamovala, že dorazil poštár.
Usmeje sa na mňa a ja tam stojím, ešte rozospatá, len v tričku a Ondrejových šortkách. Štefan mi podá ruku a krátko si ma premeria pohľadom, ale nič nepovie. Má tiché, hlboké oči a ruky ako z kameňa. Oľga vykladá z auta melóny, rum, víno a obrovské kytice bielych ľalií – na výzdobu. Ostatné veci vraj privezie catering – jedlá, torty, zákusky, dokonca aj stoly stoličky, taniere, príbory a poháre. Starká má dnes sedemdesiat. A bude to poriadna oslava.
Dáme si rýchle raňajky – chlieb s maslom a paradajky zo záhrady. Ondrej sedí pri stole, ale rozpráva len krátkymi vetami. Oľga mu niečo povie, on len prikývne alebo zahmká. Občas zachytím jej pohľad – kradmo sleduje nás dvoch, akoby analyzovala situáciu. Možno si v duchu robí poznámky ako nejaký psychológ: subjekt A (Katka) uvoľnená, subjekt B (Ondrej) vykazuje známky úzkosti, spojenie nestabilné, ale potenciálne funkčné.
Prevrátim v duchu oči. Neriešim. Máme veľa práce. Veľa chystania. Ľalie naaranžovať do váz, postaviť stan, pripevniť girlandy, vyzdobiť chatovú verandu a rozvešať svetielka a lampióny. Kuchyňa je plná vôní a farieb. Režeme ovocie, plníme misy, pripravujeme ľad na nápoje. Oľga lieta ako víchor, Ondrej sa drží v úzadí, robí, čo treba, ale mlčky a bez výrazu.
Občas na sa seba pozrieme. Krátko. V tých pohľadoch je ešte dozvuk noci. Spomienka na bozky, dotyky, dych a kamennú dosku kuchynskej linky. Ale nehovoríme o tom. Nielen preto, že sme zaneprázdnení. Ale preto, že medzi nami visí niečo nevypovedané. Mám pocit, že stále váha. A ja cítim, ako sa vo mne mieša očakávanie s neistotou. Chcem, aby ma držal za ruku. Ale on je zasa v tom svojom tichu, vo svojej bezpečnej ulite.
Oľga nás sleduje. Viem to. Ale tvári sa, že len aranžuje ľalie. Tá ženská vie viac, než dáva najavo. Možno majú nejakú mimoúrovňovú komunikáciu. Sú predsa dvojčatá. O desiatej dorazili autá cateringu a priviezli všetko, čo sme potrebovali. Za pár minút mali vyložené, rozmiestnené, naaranžované a prestreté. Zrazu bolo všetko pripravené na oslavu pre tridsať ľudí. Vlastne — bude nás dvakrát toľko ako minule. Jedlá rozvoniavajú, stoly sa prehýbajú pod misami a my len s nemým úžasom sledujme z verandy, ako tím ľudí kmitá po dvore. A potom… zasa zmizli. Ako profesionálna víchrica.
O jedenástej dorazila Marienka s manželom. A s nimi aj Ondrejovi a Oľgini rodičia. O chvíľu to už vyzerá, akoby sa s hosťami roztrhlo vrece. Všade smiech, objatia, vítania, bozky, krik detí a vôňa prichádzajúceho leta. Bolo to ako vo filme. Som predstavená ako hosť Marienky. Nie ako Ondrejova priateľka. A pravdupovediac, sama neviem, čo medzi nami je. V posledných hodinách sa mi Ondrej skôr vyhýba. Je tichý, zdržanlivý, akoby sa bál priznať, čo sa medzi nami stalo. Alebo sa bojí mňa?
Pred večerom opäť dorazil catering – tentoraz s pečeným prasiatkom. Pozbierali špinavý riad, pripravili čistý, všetko plynulo ako hodinky. A opäť zmizli. Akoby ani neexistovali. Približne v tom čase prišla aj dodávka s muzikantmi. Rozbalili nástroje, naladili sa a zábava začala naplno. Jedlo je fantastické. Aby som nebola zbytočná, zamestnala som sa za exteriérovým barovým pultom. Na drevenej doske stoja elegantne zoradené poháre, fľaše kvalitného talianskeho vína, rumu, bourbonu, ginu, rôzne ochutené vody a minerálky. Na boku stojí veľký mraziaci box, plný nanukov všetkých druhov a ľadu vo vreckách.
Aj počasie vyšlo. Je teplý večer, jemný vánok, svetielka zavesené medzi stromami sa trblietajú ako rozprávkové iskry. Do tanca ma vyzval hádam každý muž na oslave. So záujmom sa pýtajú, kto som a odkiaľ som sa tu vzala. So smiechom im odpovedám, že som zablúdila v lese, starká sa ma ujala a možno ma aj adoptuje. Všetci sa na tom zabávajú. Páči sa mi to. Až posledný tanec patrí Ondrejovi. Vidno, že je v rozpakoch, ale prekonáva sa. Pozerá mi do očí, drží ma jemne. Akoby sa chcel ospravedlniť. Neviem za čo. Ale nevadí. Tanec je nežný a tichý.
Keď sa večer prehupne do noci, niektorí hostia sa lúčia a odchádzajú domov. Zostáva len najbližšia rodina. Pomaly sa presúvame do chaty, do známej obývačky. Všetci sú unavení, ale plní eufórie z vydarenej oslavy. Vtedy si všimnem Oľgu. Sedí na vankúšoch na zemi opretá o Štefana a on jej hladí bruško. Nie je ešte veľké, ale je tam. Jemný náznak života. Usmejem sa. Čakajú bábätko. Možno štvrtý mesiac. Zrazu mi hlavou preletí mamin hlas a jej výčitka o vnúčatách… ale hneď tú myšlienku potlačím. Som tu s inou rodinou. Ktorá ma neposudzuje. Ktorá ma berie takú, aká som a nič odo mňa neočakáva. Ich láska je tichá, prirodzená a chápavá.
„Katka!“ ozve sa zrazu Marienka spoza misy s grilovanými rebierkami. „Pamätáš si na Števka Horváta? Čo sa to vtedy medzi vami stalo? Už štrnásť rokov mi to vŕta v hlave! Myslím, že to bolo v sekunde. Alebo až v tercií?“
Všetci utíchnu a upierajú pohľad na mňa. Začervenám sa. Nikdy som o tom nikomu nehovorila. Možno je konečne čas vytiahnuť túto príhodu na svetlo.
„Bolo to v sekunde. Druhý ročník na gymnáziu. Môj brat Kamil už chodil do septimy. Mali písať štvrťročku z matematiky, ale ako vždy – nemal kružidlo. Večne všetko strácal a naši rodičia už z neho šediveli. Tak som mu tajne požičiavala svoje.
Ich trieda bola v druhom pavilóne a ja som sa ponáhľala späť do našej triedy, lebo sme mali mať hodinu dejepisu s protivnou profesorkou Hrdličkovou. Strašne som sa jej bála. Keď som vbehla do triedy, spoza steny na mňa zrazu vyhúkol Števo. Tak som sa zľakla, že som ostala stáť ako soľný stĺp. Celá trieda sa začala rehotať. On sa ku mne nahol a dal mi pusu. Normálne ma pobozkal. Rýchly cmuk, rovno na ústa. Trieda spravila jednohlasné ‚Oóóó‘. Števo sa otočil a chcel utiecť. Ale ja som za ním zakričala. Keď sa otočil späť, vrazila som mu päsťou rovno do nosa. Lenže… spravila som to zle a zlomila som si palec. Celá trieda znova zajačala. Števo kľakol, zaliala ho krv, potom ušiel z triedy. Viac som ho nevidela. Takže moja prvá romantická skúsenosť skončila fraktúrou palca, nosa a krvavou fontánou.“ Celá miestnosť hučí smiechom.
Marienka sa chytí slova: „Áno! Na druhý deň prišiel pán Horvát do školy. Vtrhol do kabinetu a chcel vedieť, ktorý zo spolužiakov tak zmlátil jeho Števka. Poznala som svoje deti – ani jeden by to neurobil. Ale Horvát fučal ako parný kotol a vyhrážal sa, že pôjde za riaditeľom, lebo nikto nebude šikanovať jeho syna.“
„Kto by už len šikanoval Števa?“ skočím jej do reči. „Veď už v siedmom ročníku mal osemdesiat kíl a bol to triedny maskot, dobrák od kosti. Všetci ho mali radi!“
Marienka sa usmeje. „Tak som ho zobrala do triedy, nech sa popýta detí, kto to bol. Ale nikto nechcel nič prezradiť. Celá trieda sa len ticho uškŕňala. Pán Horvát už penil od zlosti. Tak som vymyslela fintu – povedala som, že ak sa nikto neprizná, všetci chlapci dostanú dvojku zo správania. Vtedy sa postavila Katka. S dlahou na ruke. Tridsaťkilové dievčatko so strapatými vlasmi a červeným nosom. Horvát sa na ňu pozrel, uvidel tú ruku a všetko mu došlo. Zozelenel, otočil sa na päte a bez slova odišiel. A Števa preradili do školy vo vedľajšom meste.“
„Ja som doma povedala, že som si palec narazila pri volejbale. Nikto nič neriešil. Zostalo to len medzi mnou, Števom a našou triedou. Veľakrát som to ľutovala, lebo Števo bol dobrý chalan, parťák. A mňa odvtedy volali Krvavá Katy. Ktovie, ako teraz Števo vyzerá.“
„Stretla som ho po rokoch pri maturitách,“ povie Marienka. „Bola som predseda v maturitnej porote na ich škole. A veru som ho nespoznala. Schudol, zmužnel, vyrástol… bol z neho fešák. Ten chlapec na sebe zamakal.“
„Naozaj?“ spýtam sa so záujmom. „Tak to by som ho už isto nespoznala. Len stále nechápem, prečo to spravil.“
„Lebo som sa stavil s Ferom Lipom, že ťa pobozkám,“ ozve sa Oľgin manžel so smiechom.
Všetci sa otočíme. „Števo?“ neverím vlastným očiam. A všetci navôkol sa tak rehocú, až sa chytajú za bruchá.
„Ďakujem ti za tú príučku. Otvorila si mi oči. V novej škole som sa konečne prebral, začal som na sebe pracovať a tam som stretol svoju budúcu manželku. Takže ti zo srdca ďakujem.“ Pobozká Oľgu do vlasov a ona sa k nemu spokojne pritúli.
Zamrzol mi úsmev. Pozerám na Štefana, a až teraz si všímam jeho črty. A… áno. Ten nos. Stále ho má zlomený. Všetci sa smejú, ja sa opäť červenám ako rak. Otočím sa k Marienke, nakloním sa k nej a so smiechom sa spýtam: „Vy tu robíte nejaké stretnutie exotov, či čo? Príde aj Hrdličková?“
💛💛
Čaká ťa posledná kapitola. Už môžeš s Katkou vyraziť na poslednú dobrodružnú jazdu. Pošle Ondrej aspoň holuba?
Pokračovanie :
K apitola 8 ~ Nové začiatky
💛
Ak sa ti páčia moje stránky a príbehy, podpor moju tvorbu na ko-fi.
Tvoja podpora tohto webu kúpou e-booku za symbolickú cenu alebo kúpa virtuálnej kávy prinesie nové vášnivé príbehy, lahodné recepty
a… možno aj niečo nečakané…
Ďakujem ti.
s 💛 Mari Níce
💛
