Erik a Nina K 10 ~ Životné míľniky
Malá Lucinka dnes oslávila rok. Bol to deň plný smiechu, osláv, piškót a detských pesničiek.
Ležali sme s Erikom na posteli a on mi hladkal bruško. Upokojovalo to mňa aj dieťatko. Posledný trimester je naozaj ťažký. Ešte si živo pamätám, ako ho prežívala Lucia – tie opuchnuté členky a nálady, ktoré sa jej menili rýchlejšie ako aprílové počasie. Teraz som v tom bola ja.
„Budeme aj my takí šibnutí rodičia?“
„Určite áno. Budeme ešte šibnutejší,“ zasmial sa ticho a pobozkal ma na plece.
„Veď to dieťa ešte netuší, čo sa deje, nevníma, že má narodeniny. Spraví sotva pár krokov a povie šesť slov.“
„Ale darčekom sa tešila. Nové hračky ju rozosmiali. A vie parádne tancovať.“
Na toto som mu už nevedela protirečiť.
„Myslím, že najviac sa aj tak tešil Marek, keď sfukovali tú sviečku na torte,“ zasmiala som sa.
„Čo ti písala Zdenka?“
„Že prekročila svoj osobný rekord a dnes s Tobiášom slávili pol roka vzťahu. Poslala mi aj fotky. Od svadby Edyho a Angeliky sa úplne zmenila. Neviem, čo tam podávali, ale dostalo ju to.“
Erik stuhol s rukou na mojom brušku. Aj bábätko sa zachvelo. Cítila som to. Čo sa deje?
„Erika na teba intenzívne myslí,“ usmial sa.
„Tak ju pozdrav.“
„Vieš, že to takto nefunguje.“
„Tak na ňu budeme aj my intenzívne myslieť.“
Prevalila som sa na bok ako veľryba a posadila som sa na neho obkročmo. Trocha som nadvihla nočnú košieľku, do ktorej som sa obliekala už len s dávkou šikovnosti.
„To naozaj?“ opýtal sa celkom natešený.
„Áno.“
Keď som si znova ľahla vedľa neho, boli sme dvaja šťastní budúci rodičia, ktorí si užívajú posledné dni samoty. Všetko sa usporiadalo. Len ja som sa cítila ako veľká, neohrabaná loď v pokojnom prístave.
„Nina?“
„Áno?“
„Myslím, že je čas.“
„Na čo?“ opýtala som sa zbytočne. Prišla prvá kontrakcia. „Veď máme ešte dva týždne,“ zakňučala som, keď sa kŕč trocha uvoľnil.
„No naše dieťa sa rozhodlo, že už nemáme.“
Tak sme tam ešte chvíľu ležali a počítali čas medzi kontrakciami a potom sme sa vybrali do pôrodnice. Presne tak, ako nám to nakázali na profylaktických cvičeniach.
„Zvládneš to,“ šepkal mi do vlasov Erik a držal ma za ruku pevne, akoby sa nechcel rozlúčiť.
„Zvládneme to,“ odpovedala som mu a vôbec som o tom nepochybovala. Necítila som žiaden strach. Tá kliatba sa ma netýka. Mňa nie.
Pôrod nebol ľahký. Ak mi niekedy niekto povie, že je to prirodzený a jednoduchý proces, prisahám, že ho zabijem. Aj napriek všetkým teoretickým prípravám, masážam a procedúram to bol masaker. Boj o každý nádych, o každú sekundu príčetnosti.
A malá Freya sa narodila len pár minút pred polnocou.
Počula som jej plač, videla maličké telíčko, ktoré mi sestrička podala, a plakala som šťastím.
Vtedy som si uvedomila, že Erik už pri mne nestojí. Už ma nedrží za ruku. Nepočujem jeho hlas, necítim dych. Z pôrodného stola som sa rozhliadala a srdce sa mi zastavilo.
„Erik!“ vykríkla som a môj hlas znel cudzo, surovo. „Kde je?!“ Rozhliadla som sa po sále, ale cez slzy a únavu som videla len rozmazané postavy v nemocničných rovnošatách. „Kde je môj manžel?“
Zmocnila sa ma panika. Možno som predsa len zomrela a toto je ten moment, kedy sa cesty živých a mŕtvych rozchádzajú. Držala som na rukách našu dcéru, ale jej otec bol preč. V hlave mi bubnoval tep a hrdlo mi zovrelo nefalšované zdesenie.
„Som tu,“ ozval sa kdesi, blízko a predsa ďaleko. Kľačal na podlahe a plakal.
„Erika je preč… ja, ja ju necítim. Neviem ju nájsť. Niečo sa stalo… je tam len ticho. Prázdno.“
Dieťa sa spokojne pomrvilo a prisalo sa na prsník. Zabalené len do plienočky, nový život, malý človiečik, po ktorom sme neuveriteľne túžili a postavili sme sa osudu, kliatbe, mutácii.
„Čo to znamená?“ zašepkala som, zatiaľ čo mi po lícach stekali nové slzy, tentoraz trpké. „Erik, pozri sa na mňa!“
Zdvihol sa zo zeme a objal nás. To teplé objatie bolo ako liek na ranu ktorú sme ešte nevideli ale už sme ju cítili.
„Neviem. Zrazu tam nebola.“ Zašepkal.
Personál sa nechápavo pozeral, sestra sa ho opýtala, či je v poriadku. Ale on nevedel, čo odpovedať. A nevedela som to ani ja. Po prvý krát v živote bol sám. Držal nás v náručí a predsa bol sám.
Malá Freya spokojne zaspala, nevedomky spečaťujúc osud, ktorý sa práve nenávratne zmenil. Princíp jednej bol porušený, ale cena, ktorú sme za to zaplatili, bola možno vyššia, než sme si mysleli.
Pár týždňov po týchto udalostiach dostali Erik s otcom mimoriadne víza na vstup do USA. O tri dni sa vrátili. Doniesli len urnu.
Na veľvyslanectve im ju odovzdali bez jediného slova vysvetlenia. Všetko bolo prísne tajné a Frederika od začiatku vedela, aké riziko podstupuje. Erik o tom nikdy nerozprával.
Otec odišiel domov ešte v ten večer. S tichým smútkom v duši.
Urna zostala stáť na nízkom stolíku v našej obývačke.
Biela.
Nenápadná.
Smiešne malá.
Pozerala som na ňu a nedokázala som pochopiť, že sa do nej zmestil celý ľudský život.
Erik sedel v kresle, ja na koberci pri jeho nohách.
Nepohol sa.
Nepovedal ani slovo.
Malá Freya spala v kolíske vedľa nás.
Dve Freye.
Jedna práve začína svoj úžasný život.
Druhá tu už vlastne nie je.
„Erik…“
Neodpovedal.
Len ďalej pozeral na urnu.
Prvýkrát odkedy som ho poznala vyzeral stratený.
Nie zlomený.
Nie nahnevaný.
Len… stratený.
Akoby celý život kráčal vedľa niekoho a zrazu sa otočil, a zistil, že je tam sám.
Nevedela som, čo povedať.
Neexistovali správne slová.
Tak som ho len chytila za ruku.
Po dlhej chvíli ju stisol.
A to bolo všetko.
Puto, ktoré medzi nimi kedysi pulzovalo životom, sa zmenilo na prach v chladnom porceláne.
V noci som nemohla spať.
Malá Freya ležala vedľa našej postele v kolíske a každých pár minút vydávala tie zvláštne novorodenecké zvuky, ktoré ma zakaždým prinútili skontrolovať, či dýcha.
Erik spal.
Aspoň myslím.
Ležal chrbtom ku mne a nehýbal sa.
Nevedela som, či odpočíva alebo sa len snaží prežiť ďalšiu hodinu.
Pozerala som do tmy.
A myslela na ňu.
Na Freyu.
Nikdy som si nedovolila pomenovať to, čo som k nej cítila.
Ani sama pred sebou.
Bolo jednoduchšie predstierať, že ide len o zvedavosť.
O fascináciu.
O pobláznenie.
Lenže teraz, keď bola preč, tie klamstvá stratili zmysel.
Milovala som ju.
Možno nie tak, ako som milovala Erika.
Inak.
Divokejšie.
Nebezpečnejšie.
Bola búrka, ku ktorej som sa chcela priblížiť, aj keď som vedela, že ma môže spáliť.
A teraz tu nebola.
Nikdy viac ju neuvidím.
Nikdy sa neusmeje tým svojím zvláštnym úsmevom.
Nikdy sa ku mne nenakloní tak blízko, že zabudnem dýchať.
Nikdy sa nedozviem, čo by sa stalo, keby sme sa v tú svadobnú noc nerozhodli správne.
Zatvorila som oči.
Niektoré otázky nemajú odpovede.
A možno je to tak lepšie.
Otočila som hlavu ku kolíske.
Naša dcéra pokojne spala.
Malá Freya.
Dlho som si myslela, že sme ju pomenovali po žene, ktorá nám pomohla poraziť osud.
Až teraz som pochopila, že to nebolo celkom tak.
Pomenovali sme ju po žene, na ktorú sme nechceli zabudnúť.
Po žene, ktorá nám dala budúcnosť za cenu tej svojej.
Po žene, ktorú budem nosiť v srdci celý život.
Potichu som vstala z postele.
Pristúpila som ku kolíske.
A prvýkrát od pôrodu som sa rozplakala.
Nie zo strachu.
Nie od bolesti.
Ale zo smútku za niekým, koho som nikdy nemala.
A predsa som ho stratila.
~ Veľké tajomstvo ~
Pri dverách niekto zazvonil. Jedno krátke zazvonenie presne o pätnástej. Nečakala, kým jej prídem otvoriť. Otvorila si sama a doslova sa vgúľala do predsiene. Vyzula si pohodlné tenisky a unavene sa zvalila na náš gauč.
„Zdenka prišla!“ pišťala malá Freya od radosti.
Okamžite sa k nej posadila a malými rúčkami ju objala. Potom si položila hlávku na jej stehná a s posvätnou úctou hladila Zdenkino guľaté bruško.
„Kristínka sa už na teba teší,“ štebotala Freya a dôležito odovzdávala odkazy, ktoré práve prijala z bruška. „A už nemáš jesť tie ryby, lebo jej to tam potom smrdí.“
„To naozaj povedala?“ opýtala sa Zdenka s predstieranou vážnosťou, hoci jej v očiach hrali iskry.
„Áno. Kristínke viac chutia broskyne a banániky.“
Pozreli sme sa so sestrou na seba a rozosmiali sme sa. Ten dar, ktorý Freya zdedila po Erikovi, bol pre nás už prirodzenou súčasťou života, hoci nás občas stále dokázal zaskočiť svojou úprimnosťou.
„A vieš čo?“ nedala sa zastaviť Freya, očká jej svietili. „Poviem ti veľké tajomstvo, ktoré nesmiem nikomu prezradiť. Aj mamka má v brušku bábätko. Budem mať bračeka alebo sestričku.“
Zdenka na mňa spýtavo pozrela a ja som len bezmocne mykla ramenami. Bolo to vonku skôr, než som ho stihla spracovať ja sama.
„Ale radšej by som chcela sestričku, aby som sa mala s kým hrať na princezné,“ pokračovala malá tárajka zamyslene. „Ale ak to bude braček, bude z neho rytier. Ja sa naozaj neviem rozhodnúť, čo by bolo pre mňa najlepšie…“
„Dáš si vodu?“ opýtala som sa Zdenky, aby som zmenila tému.
Freya si ma nevšímala. Opäť sa naklonila k brušku a rozprávala sa s ním ešte hodinu. Svet vonku mohol byť plný tajomstiev a prísne strážených urien, ale tu, v našej obývačke, víťazil život.
Koniec
Tak ako vždy, vášnivá kapitola je chránená heslom.
Ak máš 18 rokov a chceš prežiť vášnivé chvíle až do posledného vzdychu, kapitolu si odomkneš heslom
mam18
Erik a Nina ~ Princíp jednej ~ kapitoly:
💛
Tento web môžeš podporiť kúpou e-bookov ko-fi
alebo klikom na tlačidlo
PRE VÁŠEŇ
a nezabudni mi nechať odkaz. Som vďačná za každé slovko.
Ďakujem.
S 💛 Mari Nice
Ďalšie horúce príbehy:
- Vôňa dažďa
~ Krištof a Mia ~ Nekráčaj do búrky, keď víchor… - Princíp jednej
Psychologicko-mystery román s prvkami erotickej drámy. „Som asi prvá nevesta… - Edy ~ Anjel na sedadle spolujazdca
Všetko má svoju cenu. Aj ticho. Mysteriózny psychologický triler Tento… - Ovidius ~ Tri farby chriechu
Interaktívny Noir-Romantický Thriller na pokračovanie Existujú miesta, ktoré na mape… - Katarína a šibnutý vietor
Romanticý príbeh ktorý rieši sociálny problém „Niekedy musíš dostať pusu,… - Jakub ~ láska ktorá lieči
Moderný romantický príbeh z Bratislavy Svet špičkového talianskeho dizajnu je…
💛💛
Dotyky života
💛