Erik a Nina K 6 ~ Nečakané vyznania
Sedíme v mojej kuchyni a Lucia si hladká bruško.
„Od včera je nejaká nervózna, stále sa krúti. Ten posledný trimester asi bude krutý. Vôbec som v noci nespala.“
Pozriem sa na ňu s pochopením a na sekundu mi hlavou prebleskne otázka, či ja budem niekedy čakať Erikovo dieťa. Rýchlo tú dotieravú myšlienku zaženiem. Týmto ju naozaj nechcem zaťažovať.
„Lucka, bola som v tvojej triede na výzvedy a deti ti posielajú pozdravy a odkazy. Musela som si ich zapísať, lebo toho bolo veľa. Tak sa sústreď, aby si to vstrebala.“
Lucii sa rozžiaria oči. Viem, že svoje deti milovala a mala s nimi zvláštny, hlboký vzťah.
„Počúvam ťa.“
„Janka: Pani učiteľka, najradšej nosím tie ružové šaty, ktoré si mi minule pochválila, že som v nich krásna. Aj keď ja som krásna vo všetkých šatách.“
Lucii zvlhnú oči. „Áno, to je Janka. Každé ráno vojde do triedy ako modelka na móle. Vždy krásna, vždy moderná.“
„Oliver: Lenka nám nedovolila postaviť tú autodráhu cez celú triedu, lebo vraj teta upratovačka nevie lietať. Vy ste vedeli preskakovať autíčka ako nindža. Odkážte bábätku, nech vás pustí aspoň na pondelok.“
Lucia sa už smeje.
„Odkaz od celého stola ,Včielok‘: Lenka hovorí, že musíme jesť aj tú kožu z mlieka. Že sú tam vitamíny. My si myslíme, že klame, lebo ty si nám ju vždy nenápadne vylovila lyžičkou. Prosím, napíš jej ospravedlnenku, že máme alergiu na mliečnych hadov.“
„Tobiáš: Chýbate mi, lebo táto nová pani učiteľka nám nedovoľuje jesť piesok. Povedzte bábätku, nech sa rýchlo narodí, aby ste nás prišli pozrieť a priniesli nám tie čokoládové guľôčky.“
„Danko: Dúfam, že ste nezjedli to bábätko naschvál. Moja mama hovorila, že keď budem veľa jesť, budem mať veľké brucho, ale o bábätku nič nehovorila. Tak radšej už nejedzte tie buchty.“
Smejeme sa tak, až nám tečú slzy.
„Julka ti posiela tisíc pusiniek a Zuzanka ti nakreslila obrázok. Ja som ho nepochopila, ale ty vraj budeš vedieť.“
Podám jej poskladaný papier. Je tam ružový kruh, hnedý kruh a v ňom ďalší kruh, celé začarbané žltou farbičkou.
Lucka sa na to pozrie a hneď vie.
„Zuzka mi poslala moje najobľúbenejšie jedlo. Nechala mi poslednú šišku s vanilkovou polevou na ružovom tanieri.“
Vyhŕknu jej slzy. Znova si hladká bruško.
„Ani sa s nimi nerozlúčim, keď pôjdu do školy,“ fňukne.
Podám jej vreckovku. Tie jej nálady sú teraz naozaj nevyspytateľné.
Erik sa zjaví vo dverách. Bez slova otvorí mrazničku, vytiahne vanilkovú zmrzlinu, naloží štedrú dávku na tanier a podá ho Lucke.
„Nech sa ti páči.“
„Ďakujem,“ prijme tanier aj lyžičku prekvapená Lucia. „Ako si vedel, že mám na ňu chuť?“
„Neviem. Nespomínali ste to?“
„Áno, ale šišky s vanilkovým krémom,“ odpoviem rýchlo a naše pohľady sa stretnú.
Lucia mu už vôbec nevenuje pozornosť. Zmrzlina ju úplne pohltí.
Po pár lyžičkách sa usmeje.
„Upokojila sa. Naozaj sa upokojila. To je skvelé.“
Spokojne si pohladí bruško a žiari.
„Už ste vybrali mená?“ spýtam sa.
„Áno. Ak to bude chlapec, bude Marek. Ak dievča, bude to Lucia. Ale bude to dievčatko. Tak to povedali na sone. A ja sa teším. Ale tešila by som sa aj chlapcovi. Je mi to naozaj jedno.“
„A čo ty?“ pozrie sa na mňa Lucia ponad tanier so zmrzlinou. „Premýšľala si niekedy nad deťmi?“
Takmer sa zadusím čajom.
„To bola ale nenápadná otázka.“
„Som tehotná. Mám právo klásť nevhodné otázky.“
Erik sa opiera o kuchynskú linku a tvári sa, že ho nesmierne zaujíma obsah chladničky.
„Niekedy áno,“ priznám opatrne.
„A?“
„A nič. Nemám plán. Nemám tabuľku. Nemám termín.“
„To znie podozrivo dospelo.“
„Ďakujem. Bola to urážka?“
Lucia sa zasmeje.
Potom sa odmlčí a pozrie na svoj tanier.
„Vieš, čoho sa bojím?“
Hlas jej zmäkne.
„Že keď sa narodí malá, už nikdy nebudem mať svoju triedu tak rada ako teraz.“
„To je hlúposť.“
„Nie je. Milujem tie deti. Poznám ich. Viem, kto si zabudne prezuvky. Kto sa tvári statočne a potom plače za mamou na záchode. Kto sa bojí pavúkov a kto zje lepidlo, keď sa nikto nepozerá.“
„To bol Tobiáš?“
„Samozrejme, že Tobiáš.“
Znova sa rozosmejeme.
Lucia si pohladí bruško.
„A čo ak sa narodí ona a ja na všetkých zabudnem?“
Tentoraz odpovie Erik.
„Na ľudí, ktorých miluješ, sa nezabúda.“
V kuchyni na okamih zavládne ticho.
Lucia sa naňho pozrie.
„To bolo pekné.“
„To som nechcel.“
„Smola.“
Usmeje sa a potom sa otočí ku mne.
„Mimochodom, v mojej skrinke v škole je krabica.“
„Aká krabica?“
„Krabica so všetkými kresbami, ktoré mi deti nakreslili za posledných sedem rokov.“
„Sedem rokov?“
„Nikdy som nič nevyhodila.“
„Lucka, to musí mať veľkosť chladničky.“
„Takmer.“
„To nie je krabica. To je archív.“
„Keď sa narodí malá, ukážem jej ich všetky.“
Usmeje sa cez slzy.
„A raz jej poviem, že predtým, než prišla na svet, ma učilo milovať dvadsaťtri malých šialencov.“
Tentoraz nehovorí nikto.
Len sedíme v tichu.
A po prvýkrát si uvedomím, že Lucia sa nebojí pôrodu.
Bojí sa toho, ako veľmi bude svoje dieťa milovať.
Lucia odíde až po deviatej.
Vyobjíma nás oboch, zvyšok zmrzliny si odnesie v plastovej dóze a ešte vo dverách oznámi, že ak sa jej dcéra narodí s chuťou na vanilku, bude to Erikova vina.
Keď sa za ňou zatvoria dvere, v dome zavládne zvláštne ticho.
Také, ktoré po sebe nechávajú ľudia plní života.
Začnem zbierať šálky zo stola.
„Nechaj to.“
Erik mi jednu vezme z ruky.
„Veď sú to dve šálky.“
„Práve preto.“
Vložíme ich do drezu spoločne.
Potom sa opriem bokom o stôl a sledujem, ako púšťa vodu.
„Myslíš, že bude dobrá mama?“ spýtam sa.
Pozrie na mňa, akoby som sa práve spýtala, či vyjde zajtra slnko.
„Lucka? Bude úžasná.“
Usmejem sa.
„Aj ja si myslím.“
Chvíľu počuť len šum vody.
„Bojí sa.“
„Každý normálny človek by sa bál.“
„Ty by si sa bál?“
Zatvorí kohútik. „Na smrť.“
To ma prekvapí.
Erik pôsobí ako človek, ktorého len tak niečo nerozhodí.
„Naozaj?“
„Samozrejme.“
Oprie sa o kuchynskú linku oproti mne.
„Zrazu je tu niekto, za koho by si položila život. A nestačí to. Musíš ho ešte aj vychovať tak, aby z neho nevyrástol idiot.“
Rozosmejem sa.
„To je veľmi mužský pohľad na rodičovstvo.“
„Je realistický.“
„A ty by si bol aký otec?“
Otázka mi vykĺzne skôr, než som ju stihla zastaviť.
Na sekundu sa medzi nami niečo zmení.
Tak…
Vážnejšie.
Erik sklopí pohľad.
Premýšľa.
„Neviem.“
„To nie je odpoveď.“
Usmeje sa.
„Je. Len nie veľmi uspokojivá.“
Pošúcha si dlaňou zátylok.
„Mal som dobrého otca.“
Prikývnem.
O jeho rodine som vedela len útržky.
„Veľmi dobrého.“
Jeho hlas zmäkne.
„Mama zomrela, keď sme sa narodili. To vieš. A otec zostal sám na dve malé deti a nikdy nám nedovolil cítiť, že niečo nezvláda.“
Pozerám naňho mlčky.
Nikdy o tom takto nehovoril.
„Pracoval, varil, pral, chodil na rodičovské združenia, učil nás bicyklovať, strašil pod posteľou príšery a potom ich hrdinsky vyháňal z domu.“
Usmejem sa.
„To znie ako superhrdina.“
„Trochu bol.“
V jeho očiach sa objaví zvláštne teplo.
„Preto neviem, aký by som bol otec. Keď máš taký vzor, stále máš pocit, že by si sa mu nevyrovnal.“
„Možno sa o to ani nemusíš snažiť.“
Zdvihne obočie.
„Nie?“
Pokrčím plecami.
„Možno stačí, keď budeš taký otec, aký budeš ty.“
Chvíľu na mňa mlčky pozerá.
„To bolo prekvapivo múdre.“
„Občas sa mi to stáva.“
„Raz za prestupný rok.“
„Nevymýšľaj si.“
Tentoraz sa zasmial nahlas.
„A ty?“
Teraz bol rad na mne.
Pozriem von oknom do tmavej ulice. Rozmýšľam na kliatbou, ktorú si nepripúšťam ale stále ma sprevádza a musím na ňu myslieť. A Erik to vie. Chytí ma za boky a pritiahne k sebe.
„Nemusíš odpovedať. Stačí mi, vedieť, že nad tým uvažuješ.“
Skloní sa a pobozká ma do vlasov.
„Ja by som asi bola tá otravná mama.“ Poviem rýchlo.
„To znamená?“
„Tá, čo kontroluje desiatu. Čiapku. Domáce úlohy. Či má dieťa ponožky. Či má druhú ponožku. Či nezabudlo prvú ponožku v škole.“
Kútiky úst sa mu zdvihnú.
„Takže normálna mama.“
„Nie. Extrémna mama.“
„Myslím, že existujú aj horšie možnosti.“
Na chvíľu sa odmlčíme.
Potom sa Erik pozrie priamo na mňa.
„Myslím, že budeš skvelá.“
Srdce mi zvláštne poskočí.
Je to obyčajná veta.
A predsa nie je.
„Nemáš z čoho usudzovať.“
„Mám.“
„Z čoho?“
Jeho pohľad zostane pokojný.
Istý.
„Zo spôsobu, akým sa staráš o ľudí.“
Neviem, čo na to povedať.
Preto nepoviem nič.
Ticho medzi nami už nie je nepríjemné.
Práve naopak.
Je mäkké.
Teplé.
Ako deka, pod ktorú sa človek schová počas dažďa.
„Erik?“
„Hm?“
„Ty chceš deti?“
Tentoraz odpovie bez zaváhania.
„Ak by som mal správnu ženu, áno.“
Zabudnem dýchať.
Len na sekundu.
Možno dve.
Jeho pohľad sa ani nepohne.
A mne zrazu napadne, že možno nehovoríme o nejakej vzdialenej budúcnosti.
Možno hovoríme o niečom oveľa bližšom.
O niečom, čo stojí práve tu.
V tejto kuchyni.
Medzi nami. A ani jeden z nás ešte nemá odvahu vysloviť to nahlas.
💛
Pokračovanie: Kapitola 7:
Erik a Nina K 7 ~ Výber
ak sa ti stránka neotvára, ešte na nej pacujem
zatiaľ si môžeš prečítať niečo milé z kategórie Ministory
💛
Tak ako vždy, vášnivá kapitola je chránená heslom.
Ak máš 18 rokov a chceš prežiť vášnivé chvíle až do posledného vzdychu, kapitolu si odomkneš heslom
mam18
Erik a Nina ~ Princíp jednej ~ kapitoly:
💛
Tento web môžeš podporiť kúpou e-bookov ko-fi
alebo klikom na tlačidlo
PRE VÁŠEŇ
a nezabudni mi nechať odkaz. Som vďačná za každé slovko.
Ďakujem. S 💛 Mari Nice
Ďalšie horúce príbehy:
- Vôňa dažďa ~ Kapitola 1
~ Dúha a jednorožec ~ Obloha visí nízko nad mestom,… - Nina – Princíp jednej
Psychologicko-mystery román s prvkami erotickej drámy. „Som asi prvá nevesta… - Edy ~ Anjel na sedadle spolujazdca
Všetko má svoju cenu. Aj ticho. Mysteriózny psychologický triler Tento… - Ovidius ~ Tri farby chriechu
Interaktívny Noir-Romantický Thriller na pokračovanie Existujú miesta, ktoré na mape… - Katarína a šibnutý vietor
Romanticý príbeh ktorý rieši sociálny problém „Niekedy musíš dostať pusu,… - Jakub ~ láska ktorá lieči
Moderný romantický príbeh z Bratislavy Svet špičkového talianskeho dizajnu je…
💛💛
Dotyky života
💛