Erik a Nina K 2 ~ Divadlo aj mimo hľadiska
Divadlo je vždy nebezpečné miesto.
Nikdy nejde len o predstavenie.
Ide o to, kto sa pozerá.
Stála som pred otvorenou skriňou a zvažovala, či chcem vyzerať ako žena, ktorú treba dobývať, alebo ako žena, ktorú netreba podceňovať.
„Je to len divadlo,“ zamrmlala som si.
Ale nebolo.
Nakoniec som si obliekla tmavomodré šaty. Jednoduché. Úzke. Také, ktoré nekričia, ale všetko prezradia.
Keď zazvonil, pôsobil pokojne. Príliš pokojne. V tmavom kabáte, s výrazom muža, ktorý vždy vie, kam ide.
A predsa…
Keď sme vstúpili do foyer, všimla som si to okamžite.
Stuhol.
Nebolo to viditeľné pre nikoho iného. Ale ja som si už začínala všímať detaily.
A potom sa to stalo.
„Dobrý večer, Frederik.“
To meno sa odrazilo od mramorovej podlahy.
Frederik.
Neotočila som hlavu prudko. Nepozrela som naňho. Len som periférne zachytila, ako mu na sekundu stvrdne sánka.
„Dobrý večer,“ odpovedal pokojne.
Až príliš.
„Ahoj,“ usmiala sa žena vedľa muža, ktorý ho oslovil. „Rada ťa vidím.“
Erik — alebo Frederik — sa obrátil ku mne.
„Nina, toto je Adriana a Ján.“ Podala som im ruku, usmiala sa presne tak, ako sa má.
„Teší ma.“
„Mal si pravdu minule,“ zahlásil Ján nadšene. „Budeme mať bábätko.“
Adriana sa k nemu naklonila. „Odkiaľ si to vedel?“
Ticho.
Len krátke.
„Ani neviem,“ pokrčil plecami. „Nevravel mi to niekto? Vieš… v servise sa toho veľa namelie.“
Niečo na tom bolo zlé.
Adriana naňho tiež pozrela dlhšie, než by bolo prirodzené.
Ale on už ustupoval.
„Prepáčte, máme lístky. Musíme si nájsť svoje miesta.“
A už ma viedol preč.
V sále ma držal za ruku.
Celé predstavenie!
Hudba bola nádherná. Herci dychberúci. Svetlá, scéna, emócie.
A ja som premýšľala nad jednou vetou.
V servise sa toho veľa namelie.
To neznelo ako muž, ktorý háda.
Znelo to ako muž, ktorý vie.
Po potlesku sme vyšli do nočného mesta. Vzduch bol studený, ale nie nepríjemný. Ulice svietili. Ľudia sa smiali. Svet pôsobil normálne.
Zastavili sme sa v malom bare.
Víno bolo suché. Ticho medzi nami nie.
Pozrela som sa naňho ponad pohár.
„Takže si Frederik?“
Nepohol sa.
„Áno.“
„A ja s kým randím?“
Kútik úst sa mu zdvihol.
„Vždy ma všetci volali Erik.“
„Všetci?“
„Okrem Jána.“
„Prečo?“
„Je to môj protivný bratranec.“
„…Hmm. Takže máš rodinu.“
„Áno,“ usmial sa. „Nejakú mám.“
A už otáčal tému.
„Spravíš aj dnes nejaké servítkové zvieratká?“
Usmiala som sa. „Nie. Dnes nie.“
„Prečo?“
„Myslím, že je čas ísť do postele.“
Naklonil hlavu.
„Nejaké zvieratká si musím nechať pre svoje deti.“
Ticho.
Tentoraz skutočné.
Jeho prsty na pohári stuhli.
„Máš deti?“
„Áno.“
Neuhla som pohľadom.
Nepýtal sa viac.
A ja som nevysvetľovala.
Odprevadil ma domov.
Zastavil presne tam ako prvýkrát.
Myslela som si, že sa rozlúčime.
Že dnes je koniec.
Mýlila som sa.
Pritiahol si ma k sebe bez slova.
Bozk nebol opatrný.
Nebola to iskra.
Bol to oheň.
Dlhší. Hlbší. Rozhodnejší.
A ja som cítila, že tentoraz sa skóre vyrovnáva.
Keď sa odtiahol, dýchala som rýchlejšie než som chcela.
„Ďakujem za pekný večer,“ povedala som ticho.
Usmial sa tým spôsobom, ktorý ma mätie.
Otočila som sa a vošla do vchodu.
Až keď som zatvorila dvere, celá som sa roztriasla.
Nie z chladu. Ale z toho, že som práve spustila niečo, čomu ešte nerozumiem.
~ Nádeje ~
Lucia sedela na koberci s detským vzorom medzi plastovým dinosaurom a krabicou kociek a tvárila sa, že ju zaujíma, ako Adam stavia garáž pre traktor.
Adam staval garáž na strechu.
„To je moderná architektúra,“ poznamenala som.
„To je chaos,“ odvetila sucho.
Deti odišli s rodičmi, škôlka stíchla a my sme ostali v triede samy. Vôňa temperiek, detského čaju a únavy.
„Tak?“ spýtala sa bez toho, aby sa na mňa pozrela.
„Tak čo?“
„Neprovokuj ma, Nina.“
Sadla som si na malú stoličku, kolená vyššie než dôstojnosť.
„Volá sa aj Frederik.“
Lucia konečne zdvihla hlavu. „Prosím?“
„Včera v divadle ho tak oslovili.“
„A on?“
„Tváril sa, že nič.“
„To je ako z nejakej telenovely,“ zamrmlala.
„Aj ja si to začínam myslieť.“
Lucia si prešla rukou po vlasoch. Bola unavená. Viac než z detí.
„Kto ho ta oslovil?“
„Tvrdí, že je to bratranec.“
„Tvrdí.“
„Lucia.“
„Len hovorím.“
Chvíľu bolo ticho.
Potom si povzdychla.
„Marek ide zasa preč.“
To slovo zasa znelo ako diagnóza.
„Kedy?“
„O dva týždne.“
„Lucia…“
„Vieš, čo je najhoršie?“ prerušila ma. „Že už sa ani nehádame. Len fungujeme. On príde, je milý, unavený, ticho. Ja sa usmievam, varím, čakám. A keď odíde, ostane tu jeho vôňa a pocit, že niečo nie je v poriadku.“
„Možno je to len vzdialenosť.“
„Možno je to niekto.“
To viselo vo vzduchu ťažšie než čokoľvek, čo som vedela povedať.
„Máš dôkaz?“ spýtala som sa opatrne.
„Nie.“
„Tak si nevymýšľaj bolesti dopredu.“
Pozrela na mňa tak, že som vedela, že to bola hlúpa veta.
„To sa ľahko hovorí.“
A mala pravdu. Strašnú pravdu.
Snažila som sa nájsť niečo múdre. Niečo utešujúce. Niečo, čo by držalo pohromade svet.
Nenašla som.
„Frederik?“ vyhŕkla zrazu smiechom.
Zachránila ma.
„Áno.“
„Povedala som mu, že mám deti.“
„Áno?“
„A on sa nepýtal.“
„To je divné.“
„Chcela som byť tiež záhadná,“ pokrčila som plecami. „Keď sa nepýtal, myslela som, že je koniec.“
„A?“
Usmiala som sa, hoci som to nechcela priznať.
„A pobozkal ma.“
Lucii sa zablysli oči. „Ako?“
„Ako prísľub.“
„To nič neznamená.“
„Toto áno.“
Chvíľu si ma skúmavo prezerala.
„A čo si urobila?“
„Dala som mu dobrú noc.“
„Ty si normálna?“
„Áno.“
„Nie si.“
Zasmiali sme sa. Krátko. Úprimne.
A vtedy mi na stole zavibroval mobil.
Cink.
Obe sme naň pozreli.
Na displeji svietilo:
Erik: Môžem ťa vidieť?
Lucia nadvihla obočie.
„No?“
Zhasla som displej.
„Nie.“
„Nie čo?“
„Nemám chuť to teraz riešiť.“
„Ale chceš ho vidieť.“
Neodpovedala som.
Lucia sa oprela dozadu.
„Vieš čo je na tom najhoršie?“
„Čo?“
„Že tebe svietia oči. A mne hasnú nádeje.“
To bolelo viac než správa.
„Bude to dobré Lucka Uvidíš, že a to vyrieši.“
Nevedela som ju lepšie podporiť.
A tak sme tam sedeli medzi malými stoličkami a plastovými dinosaurami, dve ženy, ktoré učia deti veriť na rozprávky.
A pritom si samy nie sú isté, či ešte veria.
~ Bez úniku ~
Neozvala som sa mu ten večer.
Ani na druhý deň.
Nechcela som byť tá, ktorá beží.
Ale ani tá, ktorá čaká.
Tretí deň mi napísal znovu.
Dnes večer. Bez výhovoriek.
Nie otázka.
Výzva.
Neodpísala som. O siedmej však zazvonil.
Stál tam, ruky vo vreckách, výraz pokojný, ale oči nie.
„Prišiel som si po odpoveď,“ povedal.
„Akú?“
„Či ma chceš vidieť.“
„A čo ak nie?“
Urobil krok bližšie.
„Tak by som tu nestál.“
Ten jeho pokoj ma vždy rozhadzoval viac než keby zvýšil hlas.
„Dobre,“ ustúpila som. „Poď.“
Tentoraz sme nešli nikam.
Žiadne víno. Žiadne divadlo. Žiadne publikum.
Len môj byt. Tlmené svetlo. Ticho.
Stál v obývačke a rozhliadal sa, akoby si ukladal detaily.
„Takže tu žiješ,“ povedal.
„Áno.“
„S deťmi?“
Pozrela som naňho.
„Možno.“
Ten kútik úst zasa. Bavilo ho to.
„Nina,“ povedal tichšie.
Pristúpil bližšie. „Prečo si ma ignorovala?“
„Pretože som chcela vedieť, či prídeš.“
„A prišiel som.“
„Vidím.“
Stál tak blízko, že som cítila jeho dych na tvári. Nebol uponáhľaný. Nechcel si nič dokazovať.
Len ma sledoval.
„Už ťa nebudem bozkávať na polceste,“ povedal potichu.
Srdce mi vynechalo úder.
„Tak čo budeš robiť?“
Neodpovedal.
Ruka mi pomaly skĺzla na jeho hruď. Cítila som pod prstami pevnosť, napätie, zadržaný
pohyb.
Tentoraz som sa naklonila ja.
Bozk nebol otázka – bol odpoveď.
Najprv pomaly. Skúmavo. Ako keď si overuješ, či to nie je ilúzia.
Potom hlbšie.
Jeho ruky sa mi posunuli na pás.
Pritiahol si ma bližšie, až som cítila celé jeho telo proti svojmu.
Žiadne slová.
Len dych.
Len teplo.
Len to zvláštne ticho, keď si dvaja ľudia uvedomia, že presne toto chceli od prvého škrabanca na laku.
Cúvla som o krok dozadu. On ma nasledoval.
Narazila som chrbtom o stenu.
„Nina,“ vydýchol moje meno tak, akoby ho skúšal prvýkrát.
A potom ma pobozkal znova.
Pomalšie.
Hlbšie.
Bez zábran.
Moje prsty sa zaplietli do jeho vlasov. Jeho dlaň sa posunula vyššie po mojom chrbte.
Nebolo to chaotické.
Bolo to presné.
Ako keď sa dve polovice konečne prestanú tváriť, že sa nehľadajú.
Keď ma zdvihol do náručia, prekvapilo ma to viac než jeho meno.
„Si si istá?“ spýtal sa ešte.
Pozrela som mu do očí.
„Áno.“
Tentoraz už nešlo o to kto má kontrolu.
Nešlo o hru.
Išlo o to, že som ho chcela.
A on mňa.
Dvere do spálne sa zatvorili tichšie, než by si taký večer zaslúžil.
Mesto vonku pokračovalo vo svojom nočnom šume, ale tu bolo ticho, ktoré dýchalo.
Neponáhľal sa.
Položil ma na posteľ pomaly, opatrne.
Zostal nado mnou, opretý o lakte, aby sa ma dotýkal len tam, kde chcel. A obzeral si ma.
Ten jeho zvyk. Najprv si všetko uložiť.
„Prestaň rozmýšľať,“ zašepkal.
„Ja nerozmýšľam.“
„Rozmýšľaš.“
Usmiala som sa. Mal pravdu. Vždy mám v hlave tri únikové cesty.
Teraz som ich zahodila.
Pritiahla som si ho za krk a pobozkala ho vášnivo. Bez opatrnosti. Bez testovania. Chcela som ho.
Jeho odpoveď bola okamžitá. Ruka mi vkĺzla pod chrbát, prsty sa zastavili na koži a zostali tam, akoby sa uisťoval, že som skutočná. Keď mi prešiel dlaňou po páse a vyššie, telo mi reagovalo skôr než myseľ.
Zachvela som sa. A on sa zastavil.
„Je to v poriadku?“ spýtal sa ticho.
Prikývla som. A potom ešte raz, tentoraz som vydýchla. „Áno.“
A vtedy sa niečo zmenilo.
Jeho dotyky boli pomalé. Viedol ma. Opatrne, ale iste. Vyzliekal ma po kúskoch, akoby mal čas. Každý kúsok látky, ktorý zo mňa skĺzol, bol ako ďalší krok bližšie.
Neprestával sa mi pozerať do očí. To ma odzbrojovalo najviac.
Keď sa ku mne znovu sklonil, jeho pery putovali pomaly — od úst k brade, ku krku, a potom nižšie. Perami skúmal moje telo kúsok po kúsku… Dýchala som čoraz ťažšie. Prsty som mu zaborila do ramien, nie aby som ho zastavila, ale aby som sa mala čoho držať.
Viedol ma tempom, ktoré si vybral, a ja som ho nechala. Keď sa naše telá konečne spojili, nezrýchlil. Zostal pri mne, čelo opreté o moje, dych miešajúci sa s mojím. Cítila som každý pohyb, každý nádych, každý záchvev.
„Som tu, pre teba “ vydýchol.
A ja som mu uverila.
Každé zrýchlenie prišlo prirodzene, inštinktívne. Moje telo ho nasledovalo, otvorene, bez obrany.
Keď napätie v nás začalo stúpať, zdvihol mi bradu, aby som sa naňho pozrela.
A ja som sa pozerala.
Neuhol.
Ten okamih nebol o vášni. Bol o nás dvoch v jednom objatí.
Keď vlna konečne prišla, držal ma pevnejšie, akoby ma chcel ochrániť pred vlastnou silou. Schovala som tvár do jeho ramena, cítila som jeho zrýchlený dych, jeho teplo, jeho ruky, ktoré ma nepúšťali.
Neodtiahol sa hneď.
Zostal.
Ležal vedľa mňa, prstami mi pomaly prechádzal po pokožke, po bokoch, po stehne. Bez náhlenia. Bez potreby dokazovať si čokoľvek.
„Neponáhľaš sa,“ zašepkala som.
„Nie.“ Pozrel sa na mňa tak otvorene, až ma to zaskočilo.
„Nechcem s tebou hrať hry.“
To bolo viac než vyznanie.
Bol to prísľub.
Pritúlila som sa k nemu bližšie. A prvýkrát som nemala pocit, že balansujem na hrane.
Cítila som pevný bod. Len bez úniku.
💛
Pokračovanie: Kapitola 3:
Erik a Nina K 3 ~ Tajomstvá
ak sa ti stránka neotvára, ešte na nej pacujem
Ty zatiaľ si môžeš prečítať niečo milé z kategórie Ministory
💛
Tento web podpor kúpou e-bookov ko-fi
alebo symbolickou kávou tlačidlom
PRE VÁŠEŇ
a nezabudni mi nechať odkaz. Som vďačná za každé tvoje slovko.
Ďakujem. S 💛 Mari Nice
Kapitoly príbehu Erik a Nina:
💛
Ďalšie horúce príbehy:
- Vôňa dažďa ~ Kapitola 1
~ Dúha a jednorožec ~ Obloha visí nízko nad mestom,… - Nina – Princíp jednej
Psychologicko-mystery román s prvkami erotickej drámy. „Som asi prvá nevesta… - Edy ~ Anjel na sedadle spolujazdca
Všetko má svoju cenu. Aj ticho. Mysteriózny psychologický triler Tento… - Ovidius ~ Tri farby chriechu
Interaktívny Noir-Romantický Thriller na pokračovanie Existujú miesta, ktoré na mape… - Katarína a šibnutý vietor
Romanticý príbeh ktorý rieši sociálny problém „Niekedy musíš dostať pusu,… - Jakub ~ láska ktorá lieči
Moderný romantický príbeh z Bratislavy Svet špičkového talianskeho dizajnu je…
💛💛
Dotyky života
💛