Erik a Nina K 7 ~ Výber
Obzerala som si malú Lucinku tak detailne, až som sa sama nad sebou musela pousmiať. Malé telíčko na ružovej deke spokojne odfukovalo. Taká malá hrudka emócií a tichej lásky. Vždy som túžila po deťoch a pri pohľade na ňu, takú nádhernú a voňavú, ma pichlo pri srdci. Budem aj ja niekedy matka?
Lucia sa hrdo usmievala, hoci som na nej videla, že po pôrode ju ešte bolí každý pohyb. Ten úsmev bol silnejší než únava. Marek s Erikom vo vedľajšej izbe oslavovali príchod nového života možno až príliš aktívne, ale dnes im bolo všetko odpustené.
Keď si Lucia odskočila a ja som zostala s bábätkom sama.
Lucinka sa vo sne zavrtela.
Automaticky som sa nad ňu naklonila.
„Ahoj, princezná,“ zašepkala som.
Odpovedala mi len nespokojným zamračením.
Potom otvorila oči.
Tmavomodré. Ešte tie novorodenecké, hmlisté.
Pozerali sme na seba.
Ja na ňu.
Ona na mňa.
A zrazu sa jej spodná peruť začala podozrivo chvieť.
„Nie, nie, nie…“
Bolo neskoro.
Spustil sa plač.
Ten zvláštny, tenký, novorodenecký alarm.
„Lucka!“ zasyčala som smerom ku kúpeľni.
Žiadna odpoveď.
Zobrala som ju teda opatrne na ruky.
Bola taká maličká, že som sa bála aj dýchať.
„To je v poriadku.“
Nebolo to v poriadku.
Plakala ďalej.
Začala som sa s ňou kolísať.
„Pozri sa. Tvoja mama ma zabije, ak ťa pokazím hneď prvý deň.“
A zrazu, ticho.
Lucinka si položila hlávku na moje plece.
Akoby tam patrila.
Srdce sa mi zvláštne stiahlo.
Takto nejako sa asi človek cíti, keď mu niekto bez varovania vloží do náručia celý vesmír.
Erik sa ku mne nečujne prikradol. Objal ma zozadu, pritiahol si ma k sebe a bradu si oprel o druhé plece.
„Je to zázrak. Nádherný malý zázrak,“ – zašepkal mi do vlasov a ja som len ticho prikývla. „Veľmi ti to pristane.“
„Skutočne?“
„Hmm, možno by sme mohli…“
„A ako ste na tom s plánovaním svadby?“ – ozvala sa Lucia, ktorá nás nenápadne pozorovala od dverí.
„ Bude to vianočná svadba,“ – otočila som sa k nej a opatrne jej podávala spiacu Lucinku. „Vybrali sme 26. december. Pôvodne sme chceli niečo celkom malé, len najbližších, ale keď sme to spočítali, skončili sme na šesťdesiatke. Nikto zo zoznamu sa nedal vyškrtnúť bez toho, aby mi nezostalo smutno. Tak sme sa rozhodli, že to budeme nazývať malou svadbou aj napriek tomu počtu.“
„Prečo sa tak ponáhľate?“ Opýtala sa Lucia a sadla si na posteľ.
„Ani neviem. A vy sa prečo neponáhľate?“
„My máme plán,“ – pokrčila Lucia ramenami. „Vezmeme sa, keď bude mať Lucinka štyri roky a donesie nám k oltáru prstene.“ Zasnene sa zadívala do diaľky, akoby to už videla. „Vieš už, akú chceš výzdobu?“ zmenila náhle tému
„Nie celkom. Niečo jednoduché, biele, krémové… nič prehnané.“
„Tak to nechaj na mňa, ja to vybavím,“ – vyhlásila rezolútne.
„Máš málo práce s dieťaťom?“ – zasmiala som sa, ale Lucia len mávla rukou.
Má na to vraj skvelú známu. Dobre teda, jedna starosť z krku.
No na druhý deň som ju už šetriť nemohla. Keďže Zdenka je „nepoužiteľná“, lebo v práci pomaly aj spáva, Lucia musela ísť so mnou na skúšku šiat aj na ochutnávku torty. Aj s bábätkom na rukách.
„To zvládneme, je to dobré dieťa“, – upokojovala ma. „ Prinajhoršom ju nakŕmim v cukrárni. Ja budem jesť tortu, ona piť mlieko.“
Nakoniec nás prekvapila aj Zdenka. Vybavila si u Edyho pol dňa voľna – odkedy má ten jej šéf tú novú frajerku, akoby sa v ňom, aj v Zdenke pohlo svedomie a vrátila sa im empatia. Keď som v šatách vyšla z kabínky, tie dve sa takmer rozplakali. To som presne nepotrebovala.
Potrebovala som kritické oko a nie počúvať, že som krásna v každom kúsku čipky.
„Ja viem, že som krásna,“ – odvetila som teatrálne, – „ale ktoré?! Mala som si zavolať mamu.“
„Mama by ti isto poradila,“ – Zdenka predstierala urazenosť. „Odkedy si jej predstavila Erika, nepočúvam nič iné, len aký je ten „tvoj Erik“ pozorný a úžasný. A potom príde tá jej obľúbená otázka: Kedy sa už usadíš aj ty? Moja odpoveď je „možno nikdy“, ale to ona nechce počuť.“ Vzdychla.
„Poznáš ju,“ – pousmiala som sa na sestru. „Nikdy ti nepovie do očí, že robíš niečo dobre. Tebe referuje o mne a mne zas o tebe. To je jej spôsob pochvaly.“
Pozerala som sa do zrkadla. Poznám už Erikov vkus – štíhla elegancia, žiadna šľahačková torta.
Nakoniec som si vybrala sama. Biele šaty v štýle Belle Époque. Trblietavý flitrový korzet s jemnými perličkami obopínal postavu a sukňa, ktorá sa dole len mierne rozširovala, pôsobila kráľovsky. K tomu dlhý závoj až po zem. Lucia so Zdenkou sa rozplývali nadšením, ako dobre mi poradili.
Kým predavačka balila šaty a vypisovala všetky možné termíny skúšok a úprav, vyšli sme s Luciou a Zdenkou na balkón. Mesto pod nami žilo. Bol krásny jesenný deň. Taký, keď slnko ešte hreje, ale vo vzduchu už cítiť blížiacu sa zimu.
Lucinka spala v kočíku a Lucia ju automaticky kontrolovala každých desať sekúnd, akoby mohla počas spánku zdrhnúť na nejakú party.
„Takže je rozhodnuté,“ vyhlásila Zdenka.
„Čo?“
„Vydávaš sa.“
„To viem.“
„Nie, ty to nechápeš.“
Oprela sa o zábradlie.
„Ty sa naozaj vydávaš.“
Zasmiala som sa.
„Ďakujem za toto prelomové vyhodnotenie situácie.“
„Nie. Myslím to vážne.“
Tentoraz sa nesmiala.
„Celý život si bola tá rozumná. Tá, čo mala plán. Tá, čo zachraňovala všetkých okolo. A zrazu stojím pred svadobným salónom a pozerám na svoju sestru, ktorá si našla muža, ktorého miluje.“
Zostala som prekvapene ticho.
Zdenka nebývala sentimentálna.
Práve naopak.
Ak náhodou prejavila cit, väčšinou ho vzápätí urazila, aby to vyvážila.
„A?“
Pokrčila plecami.
„A som rada.“
Na okamih som mala chuť ju objať.
Našťastie sa spamätala.
„Ale ak sa rozplačeš na svadbe skôr ako ja, vysmejem ťa.“
A bolo po dojímavom momente.
„To platí aj opačne.“
„Nikdy neplačem.“
Lucia vyprskla smiechom tak prudko, až zobudila Lucinku.
Malá okamžite nespokojne zamrnčala.
„Výborne,“ vzdychla Lucia. „Prvá rodinná trauma. Teta Zdenka ťa zobudila.“ Zašepkala do kočíka, ale bábätko sa hneď upokojilo.
„Aspoň bude vedieť, kto je vinník.“
„To vie každé dieťa v našej rodine už od narodenia.“
Zdenka sa pohoršene nadýchla.
„Ja vás obe raz zažalujem.“
„Výborne,“ prikývla som. „A vybavíš nám Edyho právničku zadarmo?“
Tentoraz sme sa smiali všetky tri.
A ja som si uvedomila, že presne toto budem na svadbe chcieť.
Nie dokonalé kvety.
Nie dokonalú tortu.
Ani dokonalé fotografie.
Len týchto ľudí.
Svojich ľudí.
Tých, pri ktorých som sa cítila doma.
V cukrárni sa naopak takmer strhla bitka. Tmavá čokoláda s višňami bola favoritom Zdenky, vanilka s jahodami zase Lucie. Nechcela som nikoho nahnevať, tak som výber alibisticky hodila na Erika ale… pre istotu objednala obe.
Keď som sa neskoro popoludní vrátila domov, Erik ma čakal s večerou.
„Tak ako? Máme vybraté?“
„Máme,“ – vydýchla som a klesla na stoličku. „Ale tie dve už so sebou nikde nevezmem. Sú horšie ako moje deti v škôlke.“
Zasmial sa, ale potom zvážnel. „Mal by som ťa predstaviť otcovi,“ – povedal ticho. „Zajtra bude tu, v meste. Čo keby sme skočili na obed?“
Unavene som na neho pozrela. Svoju rodinu takmer nespomínal, okrem toho zvláštneho priznania o rodinnej kliatbe. Prestala som sa pýtať a čakala som, kým z tej svojej pevnosti vyjde sám. A teraz to bolo tu. „To bude fajn,“ – odpovedala som.
💛
Pokračovanie: Kapitola 8:
Erik a Nina K 8 ~ Svadobné peripetie
💛
Tak ako vždy, vášnivá kapitola je chránená heslom.
Ak máš 18 rokov a chceš prežiť vášnivé chvíle až do posledného vzdychu, kapitolu si odomkneš heslom
mam18
Erik a Nina ~ Princíp jednej ~ kapitoly:
💛
Tento web môžeš podporiť kúpou e-bookov ko-fi
alebo klikom na tlačidlo
PRE VÁŠEŇ
a nezabudni mi nechať odkaz. Som vďačná za každé slovko.
Ďakujem. S 💛 Mari Nice
Ďalšie horúce príbehy:
- Vôňa dažďa
~ Krištof a Mia ~ Nekráčaj do búrky, keď víchor… - Princíp jednej
Psychologicko-mystery román s prvkami erotickej drámy. „Som asi prvá nevesta… - Edy ~ Anjel na sedadle spolujazdca
Všetko má svoju cenu. Aj ticho. Mysteriózny psychologický triler Tento… - Ovidius ~ Tri farby chriechu
Interaktívny Noir-Romantický Thriller na pokračovanie Existujú miesta, ktoré na mape… - Katarína a šibnutý vietor
Romanticý príbeh ktorý rieši sociálny problém „Niekedy musíš dostať pusu,… - Jakub ~ láska ktorá lieči
Moderný romantický príbeh z Bratislavy Svet špičkového talianskeho dizajnu je…
💛💛
Dotyky života
💛