Erik a Nina K 3 ~ Tajomstvá
Telefón. Prečo zvoní vždy, keď sa ponáhľam?
Volá Zdenka.
Do čerta. Asi to bude dôležité. O takomto čase nikdy nevolá, lebo býva ešte v práci.
„Helou, sister, čo sa deje?“
„Prečo sa musí niečo diať, keď ti volám?“
„Ja len… je to pre teba nezvyčajný čas.“
„Mám dnes voľno. Šéf vyhlásil, že si berie do konca týždňa dovolenku, a poslal domov aj mňa. Vraj si mám oddýchnuť. Tak som celé doobedie pila kávu u mamy a tá sa na teba sťažovala, že sa jej neozývaš.“
„Edy si zobral dovolenku?“ Ignorovala som informácie o mame.
„Áno. Prvýkrát v živote.“
„Zomiera?“
„Pýtala som sa ho to. Vraj nie. Tak neviem. Vraj je len prepracovaný alebo niečo také. Ale je to divné a ja neviem, čo mám robiť… A ty čo máš nové?“
„Práve sa hrabem v skrini. Idem na večeru s Luciou a Marekom. Majú krízu.“
„Ideš im robiť sviečku alebo sudcu?“
„Ha-ha. Ideme ich morálne podporiť.“
„Idete? S kým idete?“
„… s Erikom…“ poviem ticho a v duchu si nadávam.
„Ooo… kto je Erik? Ako dlho je Erik? A odkiaľ sa vzal ten Erik?“
„Toľko času nemám. O chvíľu je tu a ja stále stojím pred skriňou.“
„Idete do klubu?“
„Neopováž sa tam objaviť, ty malá mrcha!“
„Tak ja ťa už nebudem zdržiavať… Tiež ťa mám rada sestrička. Uži si večer. Cmuk a pá.“
„Zdenka! Varujem ťa!“
„Pá-pá.“
Zložila.
Och. To bude… Mám ju rada, ale občas je neznesiteľná. Prečo som jej to zdvihla?
****
V klube sa našťastie nezjavila. Ale zažila som iné prekvapenie.
Lucia s Marekom prišli ruka v ruke ako ten najúžasnejší pár na svete. S Erikom sme ich zahliadli z diaľky a sledovali, ako sa Lucia s veľkým úsmevom a gráciou nesie vedľa Mareka.
Erik sa ku mne naklonil. „Je tehotná?“
„Čože? Nieee. Ale niečo sa deje, lebo včera ešte mali krízu. A Marek v nedeľu odchádza na misiu kdesi na Cyprus. Možno je na nejakých antidepresívach. Alebo jej Marek prisahal na Bibliu, že ju nikdy nepodviedol.“
Zasmiali sme sa.
V klube je vždy fantastická večera. Majú skvelého kuchára a jedlo je dokonalé. Keby to nestálo také prachy, chodila by som tam denne.
K jedlu nám Erik objednal víno. Lucia s Marekom objednali vodu. Nesýtenú.
„Prečo? Rozhodla si sa, že budeš abstinent?“ zasmiala som sa.
Lucia sa pozrela na Mareka, „chceme vám s niečo oznámiť…“
„Budeme mať bábätko,“ skočil jej do reči Marek.
Zastalo mi srdce. Úsmev mi zamrzol. Erik mi pod stolom stisol ruku. Alebo ja jemu? Fakt neviem.
„Och, to je super správa. Gratulujeme,“ povedal rýchlo, lebo mne úplne vyschlo v krku. Musela som sa napiť. Vína. A ešte jeden hlt.
****
Cestou domov som sa snažila byť diplomatická, ale to ja akosi nedokážem.
„Ako si to vedel? A nepovedz mi, že si to počul u vás v servise!“
„Prosím?!
„Vieš o čom hovorím.“ Povedala som zmierlivo. „O tom dieťati.“
Zastavil sa. Nepôsobil urazene. Pôsobil… opatrne.
„Ja neviem, odkiaľ to viem. Proste sa pozriem na ženu a viem, že je tehotná. Mám to od mala. Tento dar máme v rodine.“
Na chvíľu sa odmlčal. „Alebo je to prekliatie. Neviem.“
Pozerala som sa na neho a nevedela, či sa smiať. Vyzeral vážne. Príliš vážne.
„Prepáč. Trochu ma to vydesilo. Čo ešte dokážeš?“
„Nič viac. Nie je to žiadny kúzelnícky trik.“
„Vieš aj predpovedať, či to bude chlapec alebo dievča?“
„Áno, ak je dieťa dostatočne vyvinuté.“ Jeho hlas ochladol. „Môžeš s tým prestať?“
Zrazu som mala pocit, že som prekročila hranicu, ktorú som nevidela.
„Dobre. Už nebudem. Len je to… krásne.“
„Naozaj?“ opýtal sa ticho.
„Áno.“
Pobozkala som ho.
„Si prvá, ktorá si to myslí,“ povedal. „Preto o tom nerozprávam. Ale nikdy sa neudržím. Musím to povedať.“
„To mi na teba nesedí,“ usmiala som sa. „Pán dokonalý, ktorý vždy povie len to, čo chce, sa pri tomto neudrží? Objavila si moju slabinu.“
Potom zmenil tému: „Je to dobré, že Marek zostáva doma, však?“
„Áno. Lucii sa to hodilo. Aj keď neviem, či túžila práve po tehotenstve. Bude musieť opustiť svoje deti.“
„Stále tie vaše deti… Môžeš mi to konečne vysvetliť?“
„Sme učiteľky v škôlke. Kolegyne na zmene.“
Pozrel sa na mňa s úľavou takou čistou, až ma to rozosmialo.
Keď sme sa prestali smiať, povedala som:
„Ešte ťa čaká jedna skúška.“
„Môže byť niečo horšie ako zoznámenie s Luciou?“
„Sestra.“
Zastavil sa. Úplne. Ako keby narazil do niečoho neviditeľného. Jeho pohľad sa stiahol, zovrel ruky v päsť.
„Prosím?“
„Moja sestra ťa chce spoznať. Dnes som jej nechtiac povedala o tvojej existencii.“
„Aha…“ vydýchol. „Len… neponáhľajme sa s tým, dobre? Musím najprv stráviť Luciu. Máš veľmi zaujímavých známych.“
Usmial sa neprítomne.
~ Sesterská láska ~
Aj napriek tomu, že sme sa neponáhľali, stretnutie so Zdenkou sa priblížilo závratnou rýchlosťou. Čas má zvláštny zmysel pre humor – keď sa na niečo tešíš, vlečie sa. Keď z toho máš rešpekt, letí.
Dohodli sme sa, že nepôjdeme do klubu. Zostaneme doma. Niečo drobné pripravím, spravíme si večer v súkromí. Bez publika.
Pre každý prípad som navrhla, aby prišla aj Lucia s Marekom. Všetci súhlasili. Možno to bol alibizmus. Možno som nechcela, aby sa Zdenka a Erik ocitli oproti sebe ako dva šípy bez porotcov.
Erik doniesol dobré víno. Také, ktoré sa necháva na „výnimočné príležitosti“. To ma trochu znervóznilo.
Ja som nachystala svoj obľúbený šalát – Liptovský baran. Je rýchly a zanechá dojem. Vždy. A ak by niekto zatúžil po niečom jemnejšom, pripravila som aj syrovú misu. S orechmi a hroznom. Aby to pôsobilo nenútene. Aj keď viem, že nič z tohto večera nenútené nebude. A pečivo. Biele aj celozrnné bagety. Snáď sa dostaneme aj k jedlu.
Luciu som poprosila, aby s Marekom prišli trocha skôr. Sú moja opora. Zdenka prišla presne. Ako vždy. Bez meškania, bez ospravedlnenia. Jedno krátke zazvonenie.
Otvorila som dvere a ona tam stála – vysoké podpätky, červený rúž, pohľad, ktorý vie rozložiť človeka na súčiastky.
„Ahoj,“ vošla a pobozkala ma na obe líca.
V jednej ruke držala fľašu vína, v druhej veľký balík previazaný jednoduchou stuhou.
„Aby som neprišla naprázdno,“ povedala pokojne, akoby to bola jej povinnosť.
„Čo to je?“ kývla som hlavou k balíku.
„Prekvapenie. Sladké….“
„Ďakujem.“
Vyzula sa a vošla ďalej – ako doma.
„Ahojte,“ pozdravila Lucku a Mareka, – a až potom sa otočila k Erikovi. Len sa na sekundu zastavila.
„Ty budeš Erik,“ povedala mäkko.
„A ty Zdenka,“ odpovedal rovnako pokojne.
Podali si ruky, pobozkal ju na obe líca ako najlepšiu priateľku.
Ale ja som videla, ako sa na seba pozerajú.
Potom sa pozrela na stôl. „Dobré víno.“
„To je Erikova zásluha,“ odvetila som rýchlo.
„Takže má vkus,“ usmiala sa a položila svoju fľašu vedľa jeho. „To sa hodí.“
Lucia s Marekom sedeli na gauči. Atmosféra bola zatiaľ príjemná. Taká, čo sa tvári nenútene.
Zdenka si sadla, prehodila nohu cez nohu a až potom sa oprela.
„Tak,“ pozrela na mňa. „Už mi môžeš konečne povedať, kde si ho schovávala.“
„Neschovávala som ho.“
„Hm,“ naklonila hlavu. „To by som si všimla.“
Erik sa zasmial. Nie hlasno. Skôr potichu, akoby sa bavil sám pre seba.
„Neboj sa,“ povedal jej. „Objavil som sa náhle.“
„To zvyčajne nebýva dobré znamenie,“ odvetila.
„Záleží, pre koho.“
Ticho. Krátke.
Marek otvoril fľašu vína a nalial Zdenke plný pohár.
„Čím sa vlastne živíš, Erik?“ opýtala sa, kým ovoniavala víno.
„Riešim nehody. Analyzujem ich. Hľadám príčinu. Vzorce.“
„Vzorce?“ zopakovala, akoby jej to slovo chutilo. „Takže veríš, že všetko má svoj dôvod?“
„Väčšinou áno.“
„A čo veci, ktoré sa dejú bez varovania?“
Erik sa na ňu pozrel. Tentoraz bez úsmevu. „Tie sa len tvária, že boli bez varovania.“
Lucia sa zamrvila. Marek si odkašľal.
Ja som cítila, ako sa mi pod stolom napínajú prsty.
Zdenka prikývla. „Zaujímavé.“
Potom sa otočila ku mne. „A ty si šťastná?“
Priama otázka. Tichá. Bez irónie.
Zaskočila ma viac než jej drobné podpichovanie.
„Áno,“ odpovedala som.
Zdenka sa na mňa zadívala, akoby kontrolovala, či klamem. Potom sa jej kútiky pier jemne zdvihli.
„Tak to je v poriadku.“
„A ty sa máš ako?“ spýtala som sa rýchlo, aby som to odklonila.
„Ja?“ pousmiala sa. „Zasa robím. Edy sa dal dokopy rýchlejšie, než som čakala.“
„Takže neumiera?“ zasmiala som sa.
„Nie. Ale má vzťah.“ Povedala to pomaly, takmer slávnostne.
„Čože? Edy?“ vyhŕkli sme s Luciou naraz.
„Áno. Nejaká právnička. Nič sa nezmenilo, stále funguje ako robot. Každý deň mu plánujem do poslednej sekundy. Ale keď je v meste, chodí s ňou na obedy a z práce odchádza už o šiestej.“ Zagúľala očami. „Revolúcia.“
„To by som na neho nepovedala,“ usmiala sa Lucia.
„Muži kvôli ženám spravia všeličo,“ poznamenal Marek a zdvihol jej ruku k ústam a pobozkal ju.
„A čože to?“ zbystrila Zdenka.
Lucia sa usmiala ešte viac. „Marek zrušil misiu.“
Zdenka zdvihla obočie.
„Budem otec,“ povedal Marek. A bol na to hrdý.
„Tak to je správa,“ prikývla. „Gratulujem.“
Potom sa otočila na nás.
„A vy? Plánujete niečo podobné?“ Zúžila oči ponad pohár.
Zamrzla som. Erik možno ešte viac. Stisol mi ruku tak, až som to cítila v zápästí.
„Možno,“ vyšlo zo mňa rýchlo. A príliš tenko.
Ticho sa natiahlo.
Zdenka sa usmiala. „Odkiaľ vlastne si?“ pozrela na Erika.
Bola to jednoduchá otázka. A predsa ju položila tak, akoby sa pýtala na niečo úplne iné.
Erik sa ani nepohol.
„Zo Žiliny.“
„Ale?“ naklonila hlavu a vzala si kúsok syra.
„Ale pracujem všade tam, kde sa niečo pokazí.“
„To je pekná definícia,“ pousmiala sa. „Takže si muž, čo chodí po stopách katastrof.“
„Niekto po nich chodiť musí.“
„A prinášaš si ich domov?“ položila to tak ľahko, až to skoro znelo ako žart.
Nie,“ odpovedal pokojne. „Domov chodím oddychovať.“
Zdenka ho sledovala ponad pohár. Neprovokovala. Len skúmala. Ako mačka, ktorá sa rozhoduje, či sa jej chce hrať.
„To je dobré. Nina si zaslúži pokoj.“
Lucia si odkašľala. „Tak a teraz ty, Zdenka. Kedy sa ty chystáš niekoho šokovať zásnubami?“
„Prosím ťa,“ zasmiala sa potichu. „Ja som rada, keď si viem naplánovať víkend.“
„To hovoríš vždy,“ poznamenala som.
„Pretože je to pravda.“
Marek sa natiahol po ďalšie víno.
„Tak ale niekto tam asi je, keď tak sleduješ Edyho obedné pauzy.“
„Edyho sledujem, lebo keby som ho nesledovala, zabudne jesť,“ odvetila sucho. „A nie, nikto tam nie je.“
Znovu sa oprela a pozrela na mňa.
„Aj keď… možno by mal byť.“
„Zdenka,“ varovala som ju očami.
„Čo? Len hovorím.“
Erik sa konečne trochu uvoľnil. „To znie, ako keby si si niekoho držala v zálohe.“
„Ja si nikoho nedržím,“ usmiala sa. „Ja si len všímam.“
„A čo si si všimla dnes?“ spýtal sa pokojne.
Ticho.
Krátke. Nepríjemné.
Zdenka sa pomaly napila.
„Že sa veľmi kontrolujete.“
„To je zlé?“ spýtala som sa.
„Nie,“ pokrčila plecami. „Len… ľudia, čo sa veľmi kontrolujú, zvyčajne niečo držia pod pokrievkou.“
Erik sa usmial. Tentoraz trochu tvrdšie.
„A ty si odborník na pokrievky?“
„Na paru,“ opravila ho jemne. „Keď sa nevypustí, vybuchne.“
Lucia sa zasmiala, snažiac sa odľahčiť.
„Prosím vás, prestaňte. Prišla som sa najesť, nie na psychologickú pitvu.“
„Presne,“ prikývla som rýchlo. „Šalát čaká.“
Vstala som. Potrebovala som sa hýbať. Odísť na sekundu z tej neviditeľnej línie medzi nimi.
Keď som sa otočila smerom do kuchyne, Erik ma nasledoval pohľadom.
A Zdenka tiež.
S misou šalátu prišla aj lepšia nálada. Zvyšok večera mala pod palcom Lucka, ktorá sa ujala slova a rozprávala o svojich tehotenských chúťkach a náladách a nevoľnostiach. Marek len nemo prikyvoval a popíjal víno. Viem, že nás s Erikom Zdenka sledovala a analyzovala, ale netuším, čo čaká. Sotva sme sa spoznali. Neplánovali sme predsa celý život pol roka po zoznámení.
Keď som sa znova vrátila do kuchyne po dezert ktorý doniesla Zdenka, prišla mi na pomoc.
„Miluješ ho?“
„Neviem. Možno áno. Ale veď len teraz som ho spoznala.“
„Niečo tají.“
„Áno, poprosila som ho, aby nespomínal, ako sme sa zoznámili.“
„A ako ste sa zoznámili?“
„Oškrela som mu auto. Obrovské, drahé, vyleštené.“
Zdenka si zakryla ústa, aby nevykríkla.
„Čo ti na to povedal?“
„Že pozná majiteľa a dá to do poriadku. Stalo sa to v jeho servise, keď som viezla na STK Luciinu kravu.“
„Tak si oškrela aj Luciino auto?“
„Áno. Opravil obe a nechcel za to peniaze.“
„A čo chcel?“
„Pozval ma na večeru.“
„Aaa… takže nie bez bočných úmyslov.“
„Zdenka, na ten lak na jeho aute by som nemala, ani keby som predala vlastné auto.“
„A?“
„A nič. Páčil sa mi, tak som šla.“
„Je dobrý v posteli?“
„Zdenka!“
„??“
„Áno. Je úžasný.“
„Nie je divné, že taký úžasný chlap nemá vzťah? Čaká, kým mu prídeš oškrieť auto?“
„To bola náhoda. A prestaň! Nájdi si chlapa a potom ho prídem spovedať ja… No hej. Ty máš rada len jednorázovky, ako tvoj šéf. Ale… ten už mieri do pokojných vôd trvalého vzťahu. Mohla by si si od neho zobrať príklad a tiež sa usadiť.“
„Keď nájdem niekoho takého ako je Erik, tak sa s ním vyspím a potom… nad tým pouvažujem.“
„Si hrozná.“
„Ďakujem,“ zasmiala sa a vrátila sa späť do obývačky.
Keď sme si s Erikom neskoro večer ľahli do postele, cítila som sa, akoby so mnou vyutierali schodiská v celej štvrti. Bola som rada, že to máme za sebou a predsavzala som si, že už nikdy viac k sebe do bytu nikoho nepozvem. Erik ma pobozkal do vlasov a tiež len sucho skonštatoval, že je rád že sa už môže schovať pod paplón.
💛
Pokračovanie: Kapitola 4:
Erik a Nina K 4 ~ Experiment
uži si túto vášnivú kapitolu a nezabudni heslo pre dospelých
💛
Tento web podpor kúpou e-bookov ko-fi
alebo symbolickou kávou tlačidlom
PRE VÁŠEŇ
a nezabudni mi nechať odkaz. Som vďačná za každé tvoje slovko.
Ďakujem. S 💛 Mari Nice
Kapitoly príbehu Erik a Nina:
💛
Ďalšie horúce príbehy:
- Vôňa dažďa ~ Kapitola 1
~ Dúha a jednorožec ~ Obloha visí nízko nad mestom,… - Nina – Princíp jednej
Psychologicko-mystery román s prvkami erotickej drámy. „Som asi prvá nevesta… - Edy ~ Anjel na sedadle spolujazdca
Všetko má svoju cenu. Aj ticho. Mysteriózny psychologický triler Tento… - Ovidius ~ Tri farby chriechu
Interaktívny Noir-Romantický Thriller na pokračovanie Existujú miesta, ktoré na mape… - Katarína a šibnutý vietor
Romanticý príbeh ktorý rieši sociálny problém „Niekedy musíš dostať pusu,… - Jakub ~ láska ktorá lieči
Moderný romantický príbeh z Bratislavy Svet špičkového talianskeho dizajnu je…
💛💛
Dotyky života
vzácna chvíľka s Mari Nice
💛